Staré písmo

Je zaujímavé, koľko nevôle u nás ešte stále vyvoláva staré písmo hlaholika, ktorú nám vytvoril a priniesol svätý Cyril okolo roku 862.

09.07.2017 15:00
debata (14)

Dôležité v tejto súvislosti nie je hádam ani to, či sa ním ešte stále píše, či ho niekto používa, ale to, že ako prvé poskytlo možnosť, aby sa staroslovienčina svojho času zaodela do písomnej podoby a umožnila nám zachovať si predstavu o vtedajšej reči dodnes. Určite išlo o možnosť preniesť vtedajšie vzácne poklady bližšie k nám, presnejšie povedané, zachovať ich.

Vytvorenie nového písma, ktoré zodpovedalo slovanskému jazyku, bol obrovský kultúrny čin. Napokon samotná hlaholika stála v základoch aj neskoršej cyriliky a azbuky. Nešlo prirodzene iba o to, teda iba „vynájsť“ nejaké písmo, ale vytvoriť také písmo, ktoré by zodpovedalo jazyku. Slovanské jazyky nebolo možné prepísať do vtedajšej latinky, lebo mnohé písmená vzhľadom na odlišnosti jazykov vtedy jednoducho chýbali. Nikomu svoj názor nevnucujem, no mne hlaholika pripadá dodnes krásna, rovnako ako myšlienka, ktorá ju povolala na svet. Ale aj prezieravé presvedčenie o tom, aby sa písalo tak, „ako sa hovorí“, a aby sa písmo i reč navzájom podporovali.

Všetci priznáme podobne obrovskú zásluhu básnikovi Dante Alighierimu, ktorý písal o pár storočí neskôr v rodnej reči a presadil ju v podobe spisovnej taliančiny práve svojím dielom. Ak si človek pozerá pamiatky v hlaholike, nielen naše, ale aj z krajín, kde sa toto písmo fakticky používalo do 14. storočia, presvitá z jeho obdivuhodných tvarov všetko vtedajšie poznanie, no najmä hlboká vedomosť o ľudskej či národnej dôstojnosti. Dodnes v pravdivej a nezmenenej podobe, ktorá na nás vystupuje z veľkolepej filozofickej básne Konštantína Filozofa Proglas: „A ešte väčšmi od človeka z kameňa je mŕtva duša, každá duša bez písmen.“ Vďaka iným písmam či hieroglyfom sa zachovali staroegyptské protofilozofické texty, vďaka sumersko-akkadskému klinovému písmu sa zachoval Epos o Gilgamešovi. So všetkými jeho vnútornými poeticky stvárnenými problémami, týkajúcimi sa najmä ľudskosti, smrteľnosti a nesmrteľnosti. Teda obraz vtedajšieho sveta, bez ktorého, aj keď to môže vyznievať paradoxne, by bol obraz nášho sveta prinajmenšom neúplný.

Vždy som v Chorvátsku, najmä v Záhrebe, s obdivom sledoval prirodzenú úctu, ktorú tam voči pamiatkam v hlaholike prejavujú. Určitým spôsobom sa tento rešpekt aj „zosobňuje“. Takmer z hocktorého obchodu so suvenírmi si turista či domorodec môže odniesť napríklad hrnček s niektorým nádherným písmenom, ale nezriedka i celé slovo, napríklad „láska", „pravda“, „dobro“ – vyryté či vytlačené na nejakom prívesku. Takmer vždy aj s prekladom na priloženom lístku. Ide o celkom iné stretnutie, než s častým postojom u nás doma, plným nepochopenia. Ako k niečomu „zbytočnému“, čo sa vraj „neosvedčilo“ a podobne. Intelektuálne zúfalstvo tohto postoja by vyplynulo na povrch, keby sme sa hlaholikou nezaoberali s pochopením a láskou a celkom na ňu zabudli.

© Autorské práva vyhradené

14 debata chyba
Viac na túto tému: #cyril a metod