O rok uplynie polstoročie od konferencie v kolumbijskom meste Medelín, na ktorej sa zišlo 146 biskupov katolíckej cirkvi z celej Latinskej Ameriky. V jej záverečných dokumentoch účastníci ešte nepoužili formuláciu, že ide o „voľbu pre chudobných“, napriek tomu bolo medelínske stretnutie revolúciou, ktorá sa možno ešte len prejaví v plnej miere.
Katolícky teológ Paulo Suess charakterizoval vývoj konca 60. rokov takto: „Medelín znamenal začiatok cirkvi latinskoamerickej, ktorá je protikladom doterajšej koloniálnej cirkvi misionárskej.“
Biskupi sa tam v roku 1968 jasne vyslovili, že v celej Latinskej Amerike vládne inštitucionalizované násilie. Hlásali, že oficiálna cirkev sa nesmie orientovať len na charitu, ktorá je len chatrnou náplasťou na rany spôsobené mocenským systémom, ktorý sama podporuje, ale že musí podporovať úsilie ľudí o vzdelanie a rozvoj vlastných organizácií.
Nepriamo sa v tom dala vytušiť nadväznosť na myšlienku autonómnych obcí – faláng, ktoré sa od 19. storočia pokúšali v Latinskej Amerike zakladať nasledovníci francúzskeho utopického socialistu Charlesa Fouriera. Nevraviac o tom, že tlak na zmenu spoločenského usporiadania stúpal v čase, ktorého étos diktovalo nadšenie z kubánskej revolúcie.
Na základe nového spôsobu interpretácie sa začalo meniť aj chápanie náboženského pojmu vykúpenia. V ortodoxnom prístupe sa chápe ako oslobodenie spod hriechu. Ale biedne masy v Latinskej Amerike jasne hovorili o potrebe oslobodenia spod útlaku spoločnosti a Vatikánom reprezentovanej cirkvi.
Vraždy latinskoamerických katolíckych duchovných od konca 60. do konca 80. rokov v rámci Operácie Condor politický establišment podporovaný Vatikánom zámerne odôvodňoval ako nevyhnutný „boj s marxizmom“. Najznámejším spomedzi obetí je asi arcibiskup Oscar Romero, zavraždený v katedrále v San Salvadore v roku 1980.
V 60. rokoch sa ako o najväčšom liberálovi v hierarchii katolíckej cirkvi hovorilo o čilskom arcibiskupovi Raúlovi Silva Henríquezovi. Keď sa po neslávnom čilskom štátnom prevrate začala fyzická likvidácia jeho stúpencov z cirkvi, Augusto Pinochet argumentoval jednoducho: „To nie sú kňazi. Sú to marxisti.“
Pápežom Jánovi Pavlovi II. a Benediktovi XVI. sa darilo, takmer definitívne, otupiť vplyv teológie oslobodenia a vytlačiť ju z katolíckej cirkvi.
Keď vo Vatikáne zasadol súčasný, prvý latinskoamerický pápež František, oprávnene u mnohých stúpla nádej na oživenie vytesnených požiadaviek na zmenu prístupu cirkvi k otázke, či sa bude naďalej spájať s ekonomickou a politickou mocou a svoje zlyhania hasiť výlučne charitou, alebo sa stane hlasom spoločenskej zmeny, tak ako v Medelíne.