Spadla baba do lekváru

19.07.2017 17:00

Zavše som lepšia „on line“ ako „live“, obyčajne, keď nejdem do roboty a lebedím si doma, a akože si vychutnávam všetky tie domáce práce - oprať, navariť, nakŕmiť, umyť riad, odložiť, pekne ako na vojne, nech to odsýpa. Aj odsýpa a inde pribúda. Väčšinou sa neviem zastaviť, a na konci sa vlastne teším do práce.

Beh. Cvrlikajú svrčky, vonia žito a lesná mäta, a tráva a všelijaká božia čalamáda, ach, akú moc majú vône… Cesta do potravín, slnko, ulica, Maťo Zigo v pásikavom tričku, aloe džús nemajú, rožky majú, šuchot igelitu, bankomat, smetiari, banka až o deviatej, hrmot odpadkových košov, ciga pod bránou s Luciou, dvor, pozametané, poliate kvety, vlha u susedov, opratá bielizeň, voňavka na zápästí, koža, nejaké orechy, niečo sladké, niečo dobré, niečo nezrozumiteľné, čo čosi pripomína. Vedrá s dažďovou vodou, psie granuly, ciga na terase, oriešky, med, obaly na knižky, igelit s roztopenou čokoládou, bratranec Juro polieva na námestí kvety.

Cesta autobusom, záhrady, s ktorými sa poznám takmer dôverne. Aksamietnice, nechtíky, šalvie, kapucínky, lupinusy, netýkavky, povojníky, papuľky, cínie, astry, fuksie, stračie nôžky, srdcovky, náprstníky, slezy, floxy, záhrady, v ktorých kvety rastú vedľa mrkvy a paradajok, kde sú stromy s ovocím podopierané palicami, s chodníčkami, ktoré si vychodili naši psíkovia a mačky, konča ktorých sú kurníky a zajačince, kde si susedia cez plot podávajú ruky a koláče a ovocie. Nevadí, že máte marhule, toto sú naše, ochutnajte!

Vravel mi Jano Fiala z Vinosadov, ako potichu kráča dvorom, zastane pod viničom a potom ide do záhrady, nič, iba v šľapkách, a sused, ktorý sedí za plotom na dvore, ho pozná podľa chôdze. „To si ty, Jano? Čo robíš?“

Poznám po hlase všetky modranské kohúty. Viem kedy ktorý kričí budíček, poznám vedrá, čo zavše klopnú o betón, nožnice cvakajúce vo vinohradoch, zavše sa mi zdá, že poznám susedov podľa dychu, vzdychu, podľa pukania kostí keď si po robote naťahujú chrbty.

Poznám ich psov, mačky, sliepky, kačky, podľa vône poznám ich pracie prášky aj aviváž, viem, čo im kvitne v záhradách, zavše si nechtiac vypočujem ich trápenia, poznám pesničky, ktoré si spievajú na oslavách, viem, kedy sa povadia, udobria, kedy sú chorí a kedy majú dôvod na radosť…

Podvečer zostane ticho, počuť len točky s vodou a tichý rozhovor pri krhle. Bola, nebola, mali-nemali, stretli, zajtra, uvidím, lekvár, marhule, uhorky, nevládzem, nevadí… A večer takmer všetky baby padajú do lekváru. A ráno potom na kuchynských stoloch poháre s marhuľovým džemom svietia ako lampy a moje susedy si o tom všetkom bežnom a obyčajnom cez plot rozprávajú.

Aj preto rada chodím z Modry do Pezinka do práce. Rada chodím aj vlakmi do Bratislavy. Aby som videla, že všetko je po starom, že všade žijú ľudia ako my u nás v Modre, ktorí sa mrvia okolo domov, zdravia cez ploty, chodia do práce, večer varia lekvár a zavše si niekam do sveta odbehnú na dovolenku, možno iba preto, aby si potvrdili, že doma ich to pozná, a že tam je im najlepšie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#zaváranie
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk