Prednedávnom som začula, že by sa mala zrušiť maturita zo slovenského jazyka a literatúry, predtým, že z matematiky a ešte predtým, že ani telesnú nepotrebujeme.
Nepotrebujeme už ani povinné čítanie, deťom sa však hovorí viac o sexe, náboženstve, učia sa jazyky a informatika. V rámci inovácie sme zrušili aj povinnosť písať spojitým písmom. Dobre, lebo nebárs! Držím palce všetkým – mamám, učiteľom aj školákom. Vidiac ich v knižnici, jedných, druhých aj tretích, zaviedla by som možno rétoriku, alebo presnejšie hodiny, na ktorých by sa deti učili rozprávať a vyjadrovať to, čo vidia, cítia a počujú. To ide obyčajne ruka v ruke s prečítanou literatúrou a samozrejme, vplyv na dieťa má aj prostredie, v ktorom vyrastá a pohybuje sa. Keď je dieťa malé, nevadí, že sa zajakáva, že používa nesprávne slová alebo nevie niektoré veci pomenovať. Zväčša je to milé a niekedy smiešne.
Smiech nás však začne prechádzať niekedy na druhom stupni základnej školy. Tam deti už obyčajne nevedia povedať ani tri jednoduché vety za sebou, o rozvitých nehovoriac, nevedia porozprávať, čo robili dopoludnia v škole, čo obedovali alebo ako sa hrali v družine, nieto vyrozprávať súvislý príbeh filmu, ktorý videli. Načo a komu! Vidiac ich, takmer všetci si vystačia s mobilom, v ušiach „štuple“ a muzika. Nevadí, usmejete sa, veď vyrastú. Decká začnú študovať na stredných školách, objavia sociálne siete, šerujú, tagujú, lajkujú, postujú, celá generácia sa tu pohybuje v inom leveli, kdesi vo virtuálnej realite, stretávam ich v autobusoch, vo vlakoch, na zastávkach, nemá generácia, ľudia – ryby, ktorí sa spolu nezhovárajú. Ani v parku, ani v školách cez prestávky, ani v školách cez hodiny, pri stoloch, v kaviarňach, ani na zmrzke…
Kedysi niekto žartovne poznamenal, že kto nie je na sociálnej sieti, ako keby nebol! To tieto naše deti nie sú! Odsťahovali sa na sociálnu sieť, a za to môžeme my všetci. Primitívne nič nehovoriace statusy plné gramatických chýb a fotky, najmä fotky, sto, dvesto za deň, vycerení, rozčapení, prsty hore, dolu, za hlavou! Nevedia pozdraviť v obchodoch, vypýtať si lístok pri pokladnici, odpovedať na otázku. Zabúdajú hovoriť.
Hej, my všetci, uponáhľané mamy a tatovia, unavení starí rodičia, znudené, chudobné a často nevzdelané učiteľky bez záujmu o vec, celý školský systém bez peňazí a schopnosť aj chuť niečo riešiť, politický systém, štátny systém, svet. Inter arma silent musae, vraví sa… Vojna nie je, ale na klondajku tiež nebolo prvoradé vzdelanie…
Decká sa všeobecne nerady učia, majú neradi povinnosti, ale odrazu, ako by im nemal kto povedať, že to je dôležité. Pre nich aj pre svet, ktorý ich obklopuje. Aj na sociálnej sieti, že je to dôležité. Že ich statusy budú mať väčšiu váhu a budú zaujímavejšie, keď budú napísané gramaticky správne, a že to vzdelanie, zaujímavé knihy, hudba, filmy, obrazy, môžu skrášliť a zlepšiť ich život. To totiž nie je otázka maturity, spojeného písma, sexuálnej ani náboženskej výchovy, dokonca ani plnej šrajtofle. Osprostievame a ak to tak pôjde ďalej, nepomôže nám ani svätená voda, ani sám Pán Boh!