Keď živého, malého či veľkého, človeka niečo trápi, treba pomôcť. A ak treba, dofrčať čo najrýchlejšie, použiť hoci vládny špeciál! Hádam ho tam nemali nechať zomrieť! Druhá vec je destinácia… Malému dieťaťu je jedno, či je na kúpalisku v Cíferi, alebo v hotelovom komplexe v Egypte.
Dnes je v móde byť na strane slabších, malých, postihnutých, čiernych, červených, žltých, dúhových. Dnes si nemôžete dovoliť povedať, že vám prekáža niečie dieťa, jeho nevychovanosť, alebo je vám nepríjemné pozerať sa na kvapkajúce bradavky jeho matky, že neprežívate jej úžas nad vlastným telom, prsníkom ani vreštiacim dieťaťom, chcete si vypiť kávu alebo ste v robote – ja napríklad v knižnici – a po dvoch hodinách návštevy tlupy dojčiacich a prebaľujúcich mamičiek vám príde ľúto nielen seba, ale aj detí, ktoré si tam prišli prečítať alebo požičať knižku. Pracujem na detskom oddelení, niektoré decká sú v háklivom pubertálnom veku, sú v rozpakoch, často sa hanbia aj nás knihovníčok, nevedia, kam uprieť zrak, keď vidia obnažený cec… prsník.
Svet sa zmenil na nákupné a zábavné centrum, detský kútik je všade a ak preto nemáte pochopenie, ste zahnaná kúta vy so svojím staromódnym názorom. Dieťa dnes má byť s mamičkou všade a mamička chce byť tiež všade a všade sa správajú obaja invazívne ako doma. Intimita sa nenosí. Dojčí a prebaľuje sa všade. Čo však v knižnici s mamičkou, ktorá práve nedojčí a špacíruje sa vám s kvapkajúcim prsníkom medzi regálmi? Čo s inou, ktorá sa zvalí na zem do stredu miestnosti a dojčí raz z ľavého, raz z pravého, hlava-nehlava, oba kolty „proklatě nízko“ vytasené? Vy tu nie ste „baby friendly“? Sme, ale kamarátime sa aj s ostatnými mamičkami a deťmi! Priznám sa, že nám s kolegyňou zostáva ťažko, už keď spomínanú tlupu „chia bio matiek“ ako ich nazývame, vidíme!
„Aké knižky máte pre deti do roka?“
„Leporelá.“
„Nie, konkrétne! Niečo o vlkovi, lebo dedo natáral malému, že vlk zožral kozliatka. Kde máte prózu?“
„Mama, ten vlk ich zožral!“
„Zapamätaj si, Jazmínka, nezožral, vlk je dobrý, nikdy nezožerie kozliatko iba tak. Zje len slabého jedinca. To je len rozprávka. Ozaj, máte niečo o tme? Aby sa Timotejko nebál tmy!“
Zatvorte si tú točku, kvapká, myslíte si, keď sa so sklopeným zrakom zhovárate, a chyťte to dieťa, vyhadzuje knižky z políc a skáče po nich! Nepoviete však nič. Sedíte v pomyselnom kútiku, kam tento svet zahnal všetkých „normálnych“ ľudí, kde vlky nepohrdnú kozľaťom, kde sú mamy nemajúce IQ modrého koníka, ktoré nadojčia dieťa aj bez toho, aby to zvestovali celému svetu!
Mamička sa s vami lúči.
„Nehnevajte sa, že sme tu boli tak dlho! Aspoň ste sa tu nenudili. Nechaj to, neupratuj, teta si to uprace.“
Aspoň niečo bude robiť, šepce jej kamarátka, ale tak, aby sme to počuli.