Jej oficiálnym heslom bolo rešpektovanie národnej suverenity a obrana kultúrnych hodnôt ukotvených v kresťanstve. V skutočnosti je jej náplňou xenofóbia, šovinizmus a autoritárstvo.
Orbánovi však táto poloha vyhovuje. Konflikt s Bruselom a niektorými členskými krajinami tak už nie je o ohrození základov právneho štátu a liberálneho ľudskoprávneho poriadku, ale kultúrnym bojom medzi „tradíciou“ a dekadentným, nadnárodným liberalizmom. V maďarskom parlamente nedávno vyhlásil: „Pred dvadsiatimi siedmimi rokmi sme tu v strednej Európe verili, že našou budúcnosťou je Európa… dnes si myslíme, že my sme budúcnosťou Európy.“ Podobné vyhlásenia počuť aj z Varšavy. Aj v tomto prípade sa za veľkými slovami skrýva málo obsahu. Hoci má (západo)európsky liberálny kapitalizmus mnoho problémov, Orbánov (a rodiaci sa Kaczynského) režim nie je alternatívou.
V ekonomickej oblasti nekráčajú radikálne novou cestou. Zahraničných investorov čiastočne vytláča domáci kapitál a niektoré kľúčové časti ekonomiky sa dostávajú do rúk spriatelených oligarchov. To nie je sociálno-ekonomická alternatíva rovnako, ako ňou nebolo Mečiarovo vytváranie „domácej kapitálovotvornej vrstvy“.
Inak to nie je ani v politickej oblasti. Orbán a Kaczynski sa stavajú do pozície bojovníkov proti liberálnym elitám (prvý viac z pragmatizmu, druhý z ideologických dôvodov), no nevytvárajú o nič viac spravodlivý či rovnostársky režim. Moc sa koncentruje v úzkom kruhu oligarchie. Ich cieľom nie je krajina, ktorá je spravodlivejšia, ale krajina, ktorú možno ľahšie kontrolovať. Preto sa snažia eliminovať nezávislé médiá či mimovládne organizácie dostávajúce podporu zo zahraničia (a teda nezávislé od domácich mocenských klík).
K tomu patrí ideológia postavená na nacionalizme a kultúrnom konzervativizme. Z jej variácií sa snažia čerpať legitimitu mnohí autoritárski politici. Nie je to niečo, čo by si Európa už nevyskúšala v minulosti. S tragickými následkami.
Napriek rétorike o mocenskej protiváhe Nemecku či väčšej národnej samostatnosti Orbán a Kaczynski si môžu svoje autoritárske experimenty dovoliť do značnej miery vďaka relatívnemu pohodliu členstva v EÚ. Zahraničné investície, možnosť vyvážať lacnú pracovnú silu, dokonca aj eurofondy sú nadviazané na ich členstvo v EÚ.
Dobré časy sa však končia. Ak sa podarí vytvoriť hlbšie integrované jadro, Budapešť s Varšavou jeho členmi pravdepodobne nebudú. V prvom momente to bude znamenať menej „európskych peňazí“ na prikrmovanie domácich oligarchov a menej peňazí na verejné investície. Neskôr môžu prísť bariéry v prístupe na spoločný trh, obmedzenia voľného pohybu osôb či neúčasť na projektoch bezpečnostnej spolupráce.
Orbán a Kaczynski sú dôsledkom krízy liberálneho kapitalizmu. Nie alternatívou, ale slepou uličkou.