Reagoval asi na narastajúci počet autobusov, v ktorých sa ako znudené sardinky tlačili zájazdy lačné v Ibérii po lacnej verzii flamenca a hlučnej zábavy, s ktorou si spájali "Španielov“ – kto by už dbal o to, či sú z Andalúzie, Katalánska, nebodaj z Portugalska. Hlavne, aby boli v čistučkú, aby všade okolo rachotili kastanety a aby mohli "domorodcom“ strkať raťafák priamo do polievky, uplatňujúc si právo na odškodnenie za "skazenú dovolenku“, ak na nich za to nebodaj podaktorý z miestnych škaredo zagánil, alebo sa, božeochraňuj, na tom slnečnom juhu rozpršalo.
V Barcelone sa nedávno, a vôbec sčista-jasna, objavil explicitnejší nápis: "Turista: tvoj luxusný výlet je moje utrpenie.“ V jednej z najobľúbenejších európskych destinácií spôsobovali to utrpenie masovo organizovaní návštevníci už v časoch, keď o tom písal Gabriel García Márquez v knihe Dvanásť príbehov z cudziny. Teraz je katalánska legenda zdegradovaná na obraz absolútnej dekadencie a najvulgárnejšej podoby zábavy, bez najmenšej úcty voči posvätnosti miesta. Podobne ako Dubrovník, Benátky či Florencia, kde sú prejavy odporu obyvateľov voči masovému turizmu často – oprávnene – agresívne. Kto v posledných päťročniciach navštívil Prahu, neraz trpko zakvílil, keď ho pri pokusoch „prelakťovať“ sa Karlovým mostom masakrovali ruské matriošky, ktoré majú s Prahou asi toľko, čo s Barcelonou či Lisabonom oné andalúzske kastanety alebo flamenco. A presuňme sa na Slovensko.
V mojom rodnom meste sa už dávno nemôžem cítiť ako doma. Bratislavu postihla tá istá choroba z dekadentného blahobytu, ako už dávnejšie jagavejšie turistické destinácie – skutočná "exotika“ je "nebezpečná“, a tak sú dostatočne exotické i fujary pri papundeklových stánkoch. Tak ako na západe prakticky zmizli charakteristické lokálne miesta a autentický život v nich, v Bratislave sa nepotknete o viechu, o cigánsku muziku či o kamarátov, ktorých z centra vyhnali „bezpohlavné“ krčmy podkladajúce cudzincom dezinfikovanú verziu "zábavy“. Najsmutnejšie je, že do hlavného mesta čerstvo príduvším domácim to ani nemôže prekážať, pretože kde je duch miesta zničený, neostáva ani pamäť. Centrá našich miest sú možno ako zo škatuľky, ale "smrad života“, tá radostná miazga, nadobro zmizol.
Na moje obľúbené miesta som začala chodiť aj preto, lebo ich zlé jazyky opisovali ako zaostalé, ošarpané, so špinavými a smradľavými ulicami a čudnými ľudkami smokliacimi pri víne v bohom zabudnutých putikách. Cestovať ešte stále viac znamenalo nebáť sa smradu, vôní či nepohodlia a prekvapenia z neznámeho. Aj môj domov taký bol, plný prekvapení. Ak ho chcel človek poznať, nesmel sa báť dotknúť skutočnosti. A dnes, keď sa aj nebojíme, mizne všetko, čoho je vôbec hodné dotknúť sa.