Jeho asi najznámejšou žiačkou bola Hannah Arendtová, ktorá si po celý život uchovala voči jeho mysleniu rešpekt a ktorá vypracovala jednu z prvých konceptualizácií totalitnej dynamiky nacizmu.
Jej základom sa stal proces s Adolfom Eichmannom v Jeruzaleme a koncept tzv. banality zla. Podľa neho je zlo najmä dôsledkom odmietnutia schopnosti myslieť. Jedine myslenie – tichý a náročný dialóg so sebou samým – môže dať človeku odvahu a silu predchádzať katastrofám, ktorých základy sa formujú v časoch, keď sa zložitej poctivosti myslenia začínajú ľudia vo veľkom vyhýbať.
Odvaha zastať sa tých, ktorí podporu potrebujú, nespočíva len v bezmyšlienkovitom pritakávaní kamarátovi. O to dôležitejšie je o riešeniach premýšľať, o čo sú okolnosti a čas znepokojujúcejšie.
Arendtovú zavrhla židovská komunita, príbuzní v Izraeli, stránili sa jej kolegovia. V jej podrobnej analýze procesu vzniku zla videli mnohí jasný dôkaz „fašizujúceho myslenia“ smerujúceho k ospravedlneniu nemeckých nacistov.
Bola obvinená, že je Židovkou nenávidiacou seba samu, že zradila vlastný národ, že len nahráva do karát presvedčeným antisemitom atď. Napriek tomu, bola to práve láska k ľuďom, aj jej vlastným, ktorá viedla Arendtovú k odvahe vystaviť sa na pranier kritiky a neprestať myslieť, hoci aj za cenu omylu.
V júni 1962 odsúdil Krajský súd v Banskej Bystrici duchovných evanjelickej cirkvi a.v. za trestný čin rozvracania republiky. Ako jeden z hlavných dôkazov „reakčnej a fašizujúcej činnosti“ obžaloba uvádza, že vtedajší biskup „húževnato organizoval evanjelickú cirkev k tomu, aby vykonávali nátlak na čelných predstaviteľov štátu, aby Jozefovi Tisovi nebol udelený absolútny trest".
Evanjelický biskup, ktorý bol za Slovenského štátu dvakrát väznený a deportovaný do koncentračného tábora, sa hájil (okrem iného) tým, že „popravenie slovenského katolíckeho ordinovaného kňaza môže vyvolať hlavne v slovenskom katolíckom ľude príkru nevôľu a trpkosť práve proti evanjelikom, Čechom, židom a komunistom, a to mohlo povážlivo škodiť vnútornému mieru v národe. Chcel som tomu zabrániť, a preto som konal proti poprave, hoci práve ja som nemal naskrze nijakú príčinu Tisu a zločiny jeho režimu zastávať“.
Lenže v časoch, keď bolo pohodlné hľadať triedneho nepriateľa, bolo zároveň pohodlnejšie obviniť obozretného antifašistického činiteľa z nepriateľstva k ľudu a z fašizmu.
Slovensko sa dostalo do situácie, že sa stalo ťažkým zapochybovať o spôsoboch, akými sa znevýhodnené skupiny hlásia o svoje práva. Akákoľvek kritika zo strany tých, ktorí sa obávajú (aj) o ich osud, sa v bipolárnej spoločnosti interpretuje ako útok, ktorým človek „hádže cez palubu niekoho, koho roky pozná“. Lenže také jednoduché to nie je.
Nežijeme v ideálnom svete a pokus o pochopenie istých mechanizmov neznamená bigotnosť ani zradu. Odvaha zastať sa tých, ktorí podporu potrebujú, nespočíva len v bezmyšlienkovitom pritakávaní kamarátovi. O to dôležitejšie je o riešeniach premýšľať, o čo sú okolnosti a čas znepokojujúcejšie.
