Sobotňajší Dúhový Pride, ako znie správny názov podujatia, alebo ak chcete pochodu za práva a na podporu (nielen) dúhovej komunity na Slovensku, odvodený od celosvetového hnutia s rovnakým názvom a cieľmi, vyplavil opäť množstvo emócií, vyjadrení a reakcií na vyjadrenia. Tlačiť sa do jadra Európy s takou nenávisťou voči menšinám (hoci sama Slovenská republika je jednou z najmenších európskych – akceptovaných – menšín) je prinajmenšom nepochopením konceptu a hodnôt únie.
Ekonomika je nepochybne významnou hybnou silou každého štátu. Takou zásadnou, že jej tlaky pociťuje každá slovenská domácnosť, či už v dobrom, alebo v zlom. Ale nielen tvrdým chlebom a trápnymi hrami je človek živý. Duševná pohoda je rovnako dôležitá ako plný žalúdok a strecha nad hlavou.
A že časť slovenského národa a väčšia časť aktuálne činných politikov a političiek robia všetko preto, aby sa „nežiaducim“ duševná pohoda oblúkom vyhýbala, je viac ako zreteľné. Pritom ísť proti vlastným občanom o občiankam nemá žiadnu – ani ekonomickú – logiku. Spokojní ľudia neutekajú za lepším životom do sveta, podávajú lepšie pracovné výkony a prinášajú svoje dane a mozgové kapacity svojej krajine, v ktorej v ideálnom stave ostávajú žiť nie preto, lebo sa tu narodili, ale preto, lebo sa tu cítia dobre.
Žiaľ, Slovensko nie je štátom, o ktorom platia tieto jednoduché rovnice, respektíve neplatia, ak nemáte to (pochybné) šťastie a nie ste súčasťou bielej, heterosexuálnej a katolíckej národnej nadradenosti.
Neviem, či „toto sme chceli, Slováci“, ale ak áno, jadro únie pre nás svätým grálom v jeho skutočnej podstate aj ostane. Nedosiahnuteľným rovnako ako život Rómov z osád v dostatku, rovnosť pred zákonom, aj tým ústavným, či ochrana pred násilím, aj tým inštitucionálnym. Lebo skutky sa dejú, aj keď sa tvárime, že nie – a niečo s tým robiť, aby sa situácia zlepšila, je tiež súčasťou európskych hodnôt.
Eva Riečanská, etnologička a z pohľadu niektorých ľudí radikálna ľavičiarka, z môjho pohľadu človek konzistentný v ochrane ľudskoprávnych hodnôt nielen slovami, ale aj skutkami, v súvislosti s „prajdom“ napísala: „Jediná diverzitu rešpektujúca cesta je prestať hovoriť o tolerancii, začať hovoriť o solidarite, nemoralizovať o veciach, o ktorých nič nevieme, a zbaviť sa takého rámca uvažovania, podľa ktorého do verejného priestoru patrí len to, čo zodpovedá konzervatívnej definícii normality a mravnosti. To je stále iba normatívne násilie, a nie rešpektovanie inakosti.“
Je veľká úľava vedieť, že existujú ľudia, pre ktorých žiť znamená nechať žiť a pre ktorých podporovať utláčaných znamená podporovať ich bez kladenia žabomyších podmienok.