Ich mená tvoria akúsi girlandu môjho detstva. Pamätám si ich ako vybrané slová, ktoré som sa vtedy naučila: Hlavenová, Bachanová, Fodorová, Kvačalová, Nemcová, Zochová, Bezáková, Marková, Nemčeková, Juranová, Futáková, Glasová s krásnym starodávnym menom Klotilda, Hrdlovičová, Bartošová, Janogová, Porkertová, Malacká, Nečesányová, Soldánová, Sovíková, Walterová, pán učiteľ Hlavena, ktorému žiaci hovorili Jodo, telocvikár Mareček, Janečko, ktorý viedol mandolínový súbor, mladý učiteľ Berner, pani riaditeľka Eckertová…
Každé z tých priezvisk, ktoré sa mi uchovali v pamäti, mi evokuje nejakú konkrétnu spomienku, ktorá má svoj tvar, vôňu, farbu, ožíva vďaka zhluku písmen, ktoré tvoria tieto priezviská… Do školy som chodila v Modre. Do novej školy na Vajanského ulici. Lebo v Modre boli školy dve – stará v budove uršulínskeho kláštora a nová, naša, na Vajanského. Na zápis ma viedol tatko. Zapísali ma, prečítala som im kúsok rozprávky.
Cestou zo školy sme stretli pána Cíferského z dychovky. „A ktorá učiteľka ťa zapisovala? Bachanová?“ pýtal sa. „Nie, tá druhá,“ odpovedala som. „Ako sa volala?“ Nevedela som si spomenúť. „Bachnutá,“ smial sa pán Ciferský. Nepáčilo sa mi, ako žartoval, lebo sa mi páčila tá učiteľka. Pani učiteľka Hlavenová, ktorá nás čakala prvého septembra vo dverách triedy. Taká bola starostlivá a vážna, usmievala sa iba na rodičov, aby sa nebáli.
A jedna pani prvého septembra v našej triede omdlela. Bol so mnou tatko, išiel ma prihlásiť na obedy, medzitým sa zoznamovanie v triede skončilo a ja som sa v tej veľkej škole stratila. Bežala som po dlhej chodbe, klopala na dvere tried, ale všade už „vyučovanie“ skončilo. Napokon som stála pred bránou, revala od strachu a utešoval ma školník. Každé ráno som sa na školníka usmievala, mysliac si, že si ma zapamätal ako ja jeho navždy. Nezapamätal. Tatko sa vrátil, chvíľu podebatoval so školníkom a šiel mi ukázať družinu a jedáleň.
Všetko bolo veľmi, veľmi pekné a nové. Na jedálni bolo veľa okien, v jedálni čisté stoly, dve veľké okienka, pri ktorých stávali pani kuchárky Sečanská a Šusterová. Jedna vydávala taniere s jedlom, druhej sme ich prázdne nosili na táckach. Keď sme nedojedli, posadila nás k najbližšiemu stolu a prinútila nás zjesť aspoň pár lyžíc… Pozerala som si vtedy školu aj jedáleň ako Snehulienka u siedmych trpaslíkov. Všetko sa mi v škole páčilo.
Pani učiteľka Hlavenová ma naučila písať. V triede nám voňalo slnko, ktoré sa celý deň opieralo do okien. Pod oknami bolo ihrisko, na ňom vždy dáka telesná…
Zachovala som si tieto obrázky a z nejakého dôvodu ma fascinujú. Asi starnem. Z času na čas si musím niektoré mená zopakovať a viem, že niektoré som navždy zabudla.
Z minulosti nás najviac fascinuje detstvo („Pretože to, čo v ňom odhaľujem, nie je nenávratnosť, ale neredukovatelnosť: všetko, čo je v poryvoch doteraz vo mne.“ Roland. Barthes), a takmer celé sa odohráva v škole. Takmer pri každej spomienke chtiac či nechtiac natrafíte na dáku učiteľku. Všetky mi boli trochu ako mamy. Všetky sú trochu mamy. Mali by byť.