Lenka pred pár dňami na Facebooku zverejnila nesmierne smutný (žiaľ, vôbec nie ojedinelý) príbeh: „Pri hrádzi medzi Prístavným mostom a Mostom SNP leží zranené srnča, ktoré naháňali vlčiaky. Moji priatelia to videli a snažia sa ho zachrániť. Asi má zlomenú alebo narazenú nožičku. Volali Slobodu zvierat, tá im odporučila volať najprv políciu. Zavolali políciu, tá prišla, fotila, volala poľovníkom, lebo to je ich revír a srnky sú poľovná zver, musia to riešiť oni. Poľovníci ale údajne chodia iba k mŕtvym zvieratám.“ Hlava XXII.
Počas piatich hodín úsilia o záchranu sa nenašiel nik z kompetentných, kto by nazbieral odvahu čeliť poľovníckym nezmyslom, zdvihol zadok a prišiel sŕňaťu odborne pomôcť. Lenka s priateľmi ďalej obvolávali veterinárov, Štátnu ochranu zvierat, políciu, poľovníkov aj zoo – a všetci sa, ako písala Lenka, iba „vyhovárali jeden na druhého a odvolávali na trestný čin pytliactva“. Pretože áno, aj takto sa podľa našej legislatívy dá vyhodnotiť snaha pomôcť zranenému voľne žijúcemu zvieraťu, ktoré chcete odviezť na ošetrenie. Zvlášť, ak to nie je chránené zviera, no je, naopak, poľovné (čítaj: určené v príhodnom čase na odstrel). „A medzitým srnka stále plače.“
Správny postup, ako situáciu riešiť ihneď a v prospech trpiaceho zvieraťa, tu nenájdete. Nepodarilo sa mi k nemu dopátrať. Zdá sa, ako by správny, ale najmä rýchly a účinný postup ani neexistoval. Alebo ak áno, tak len dobre ukrytý v spleti právnických formuliek viacerých „do hry“ vstupujúcich zákonov. Zviera je jednoducho iba vec, tak o nič nejde, nie? A poľovná vec je navyše majetkom poľovníkov, tak čo tu riešime?
Podľa toho, na čom sa ľudia na sociálnej sieti zhodli, treba v podobnej situácii najprv volať veterinára, aby zvieraťu uľavil od bolesti. Podľa Európskeho veterinárneho etického kódexu majú totiž „veterinári povinnosť poskytnúť prvú pomoc a utlmiť bolesť akémukoľvek zvieraťu“. Medzitým treba (povinne!) volať poľovníkov a ak tí odmietnu prísť, pokračovať v záchrane bez nich. Argumentačne by neobstálo, ak by sa takáto pomoc neskôr vyhodnotila ako pytliactvo, pretože zákonná povinnosť bola splnená a dokázať úmysel pytliačiť by nebolo možné.
Systém v oblasti ochrany zvierat je u nás zjavne zlý. Zdá sa, že nad povinnosťou pomôcť od utrpenia a zachrániť život vyhrávajú obavy veterinárov i ochranárov z toho, že ich čin bude vyhodnotený ako niečo, čo odporuje čudesným zákonom tejto čudesnej krajiny.
Vyzerá to tak, že v tomto štáte sa každý bojí (zvole) poľovníkov. Je ich plný parlament, sú ich plné zastupiteľstvá – a ich moc je neobmedzená a toxická. Nevyzerá to iba na partu dobrákov, ktorí v zime kŕmia zver. Vyzerá to, naopak, tak, že problém majú riešiť tí, čo ho sami vytvorili a sú jeho súčasťou. Na Slovensku je to tak. Good idea, Slovakia.