Čas letí, ale je ho dosť

, 07.09.2017 14:00

Povieš si, že sa nemusíš trepať k moru v tom teple, že more, každé, je omračujúco príťažlivé v každom ročnom období, a tak odložíš pár dní voľna na september, vyberieš si staré rakúsko-uhorské letovisko Terst, samozrejme, aj s jeho literárnou minulosťou, v prvom rade Svevo a Joyce a potom, samozrejme, Duino, po slovinsky Devin, no prosím, a Rilkeho Duinské elégie.

Slovenské školy našťastie nerobia drahoty. Stačí napísať žiadosť, z rodinných dôvodov, malá býva často chorá, tak a tak, a ide sa. Syn chce ísť na bicykli, napokon ustúpi a strčí do kufra auta aspoň kolobežku.

Rada sa pozerám z bočných okien. Predstavujem si, že vo všetkých tých vzdialených rakúskych domčekoch bývam, vlastne sa do každého na pár sekúnd aj nasťahujem, moje sú všetky tie poľné cesty, dobytok, vtáky čo vyletia z kríkov pri ceste…

A keď je diaľnica otravná, zídeme z nej. Nie, nemusíš sa autom trepať medzi kamiónmi, nemusíš s ostatnými dovolenkármi stopovať čas a predbiehať všetkých tých ultrarýchlych cestovateľov, krajinu si môžeš osvojiť cestovaním po bočných cestách a cestičkách.

Život je „smrteľná“ diagnóza, času je vraj málo a je drahocenný, hoci nám ho nik nepredal, ale v cudzom prostredí plynie nejako inak.

Zrazu si uvedomíš, že si medzi ľuďmi, o niektorých sa obtieraš, vidíš rodiny s deťmi, ktoré idú do obchodu či z obchodu, bicyklistov, uja čo debatuje so susedom, dievčatá a chlapcov v kaviarni, rozvážačov pizze, musíš ísť pomaly, pred nosom máš starodávne smetiarske auto, ktoré vyzerá ako zázračný letiaci zámok z japonskej rozprávky, pri ceste sťahuje mama synovi gatky, toto je tá krajina, tisíckrát som o nej čítala, vlastne, aj som tu viackrát bola, cesty lemujú brčkavé vinohrady, z ktorých visia obrovské strapce ako nejaké vemená, v záhradách dozrievajú granátové jablká, vidíš citrónovník, citróny sú veľké asi ako tie, čo máš doma v kvetináči, čítaš si mená ulíc, tu bývam, tu nie, tu by som mohla, a napokon Terst.

Zapadá slnko, o chvíľu capne do mora, na brehu sedia ľudia, pozerajú na oblohu, na more, bliká maják, náš dom je na kopci oproti zálivu, dedinský dom starej mamy Bruny, na konci úzkej uličky, ktorou ledva prejdeme, obrovský figovník na dvore, a tie tmavofialové figy borové podobne ako zavše u nás na našom veselom modranskom dvore, nik nezbiera.

Malá drevená bránka nevedie za humná, ale do zeleninovej záhrady, okamžite poznať starostlivého záhradníka. Paradajky sú vyviazané do vysokých stohov a z diaľky vyzerajú ako vianočné stromčeky. Odrazu si šťastná, že si neposlúchla všetkých dovolenkárov sveta, vďačná za dom na kopci pod figovníkom, za výhľad na zaspávajúci Terst, za svetielka, dym, ktorý stúpa z nákladného prístavu, za vŕzgajúcu bránku do záhrady.

Neprišla som sem zjesť všetky špagety sveta ani rozlievať po pláži opaľovací olej, rozdrapovať sa, dobyť územie, iba tu tak chvíľu byť, pozerať sa na ľudí a vidieť, ako žijú, poovoniavať s dcérou more, potešiť sa srnke, čo prišla pod kuchynské okno oberať jabĺčka…

Život je „smrteľná“ diagnóza, času je vraj málo a je drahocenný, hoci nám ho nik nepredal, ale v cudzom prostredí plynie nejako inak. Očami si to tu všetko odfotografujeme, trochu si oddýchneme, možno sa nadýchneme, po svojom to tu zadýchame, niečo pekné si prečítame a poberieme sa domov, kde nás to pozná, kde to poznáme my.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#zivot #zahraničie #teplo #škola #more #leto #cudzina
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk