Vôbec nie je náhoda, keď niekto, napríklad celkom známy, z ničoho nič skĺzne a odbočí v inak bežnom priateľskom rozhovore o svojom celkom novom aute s naftovým pohonom, prípadne o najnovšom rozvode, práve k tejto pálčivej téme. Mnohí aj počas pracovných dní rozmýšľajú, či ísť radšej na obed, alebo dakde v kútiku, osamote, si znovu a znovu čítať a študovať zoznam príhodných kandidátov. Bude lepší úplne nový či zatiaľ postačí osvedčený a takpovediac zánovný?
Na regionálnych voľbách najlepšie vidno, ako veľmi je Slovensko rozdelené. Napríklad pokiaľ kdesi tak v strede Slovenska vzniká akýsi odštiepok niekdajšej Tretej ríše, na východe sa už prebúdzajú mladí výtvarní umelci a začínajú veľkolepé ťaženie proti boľševizmu, socializmu, komunizmu, ba vôbec proti pomníkom. V tomto smelom procese ide vlastne o symbolický a nesmierne odvážny boj proti už nejestvujúcej Sovietskej armáde, čo je pravdepodobne jediným znakom, ktorý ich v danej chvíli podstatne odlišuje od celkom „nového“ neofašizmu, ale aj od klasického geografického nasmerovania nemeckého wehrmachtu.
Ak si niekto myslí, že som v tomto pozorovaní predvolebnej situácie na Slovensku celkom mimo, potom mu môžem iba odporúčať dve, podľa mňa v tomto kontexte pozoruhodné diela. Na prvom mieste pomerne tenkú knižku generálplukovníka Wilhelma Adama Bol som Paulusovým pobočníkom, v ktorej Paulusov adjutant opisuje veľmi zaujímavú a pritom nie celkom turistickú cestu oboch k Volge v rokoch 1942 a 1943. A tak trochu i cestu späť. Aj keď tá spiatočná sa v posledných období v príslušnom VÚC až tak veľmi nespomína.
Ak si k tomu skúsený volič priradí aj pozoruhodné dielo amerického výtvarného umelca Roberta Rauschenberga Vymazaná de Kooningova kresba z roku 1953, potom už naozaj nemá možnosť natrafiť na nič, na čo by ho v súvislosti s regionálnymi voľbami, boľševizmom, nacizmom alebo vôbec popartom či konceptuálnym umením mohlo v našich krajoch o dva mesiace prekvapiť.
Možno sa niekomu zdá, že ten prvý faktor s vygumovanou kresbou nemá nič spoločné. Ale odstraňovanie kosákov a kladív z pamätníka padlých a „odstraňovanie“ divadelných predstavení či moderných festivalov tanca nikomu neponúka až taký veľký rozdiel, ako by sa azda v danej chvíli žiadalo. Súvisí to všetko iba s kultúrou a pamäťou. V tom zmysle, že jedno bez druhého nie je možné. Pamäť, matka múz, aspoň podľa starovekých Grékov, nám otvára cestu do nášho skutočného sveta. Bez pamäti by nejestvovala ani najjednoduchšia pieseň, lebo by sme vždy vnímali iba bezprostredný zvuk, dokonca ani nie čosi také, ako je tón. V nespútanej kakofónii akordov, ktoré nám vtláča naša doba, predstavuje len pamäť možnosť nejakej orientácie a rozumný náznak nejakých súvislostí.
Neapelujem na voličov, aby sa držali zdravého rozumu. To istotne všetci budú i bez podobnej výzvy. Ale veľmi by som od nich chcel, ak to smiem, aby nezabúdali.