Ako to už chodí, strhol sa ideologický boj. Jeho účastníci sa vyjadrovali k otázkam umelecko-vedným (je to umenie? nie je to umenie? vari konceptualizmus?) i k otázkam politickým (máme západnú identitu? východnú? je dôkazom prináležitosti k Západu tričko s nápisom NATO?).
Otázne v zásade zostáva jediné: Ktoré pamätníky a pamiatky budú natoľko morálne na úrovni, že budú mať právo ostať vo verejnom priestore.
Pokiaľ ide o samotnú Červenú armádu, tam závery jasne definoval istý všadeprítomný novinár. Oslobodzovanie nášho územia nazval „značkovaním terénu“ pre budúce stalinistické pôsobenie, nechajúc tak v nemom úžase všetkých a všetky (zväčša in memoriam), ktorí vtedy dúfali v každý krok červenoamrejcov smerom na západ bojujúc o život vo väzniciach, v horských úkrytoch či vo vyhladzovacích táboroch.
Ale to nie je nič zvláštne. Každý máme právo aj dôvody vnímať symboly konkrétnej doby nielen z hľadiska veľkých dejín, ale aj osobnou – takisto dejinnou – skúsenosťou.
Podobne nedávny škandál ohľadom sochy generála Roberta E. Leeho, bojujúceho počas občianskej vojny v USA na strane otrokárskych južanských štátov Konfederácie, ktorú sa mesto Charlottesville rozhodlo odstrániť, čo vyvolalo protesty súčasných buniek Ku-Klux-Klanu, pripomína, že minulosť nikdy nie je zápasom rozprávkového Dobra s jasne čitateľným Zlom. Vždy sa totiž nájde dosť dôvodov na to, aby sme si minulosť neidealizovali a nepripisovali jej absolútne atribúty.
Málokde som mala stiesnenejší pocit ako pri (údajnej) hrobke Francisca Pizarra v Lime a pri pohľade na potomkov Inkov žobrajúcich o ľudskú dôstojnosť na ním pomenovanom Plaza de Armas, námestí (európskych) zbraní.
Máločo môže na americkom kontinente pôsobiť drastickejšie ako pamätníky Krištofa Kolumba a ich obhajovanie habkaním, že on, moreplavec s odvahou, ktorá oprávnene vyráža dych, sa len vybral na výlet do Indie za korením, pritom netušil, že svojím „nedorozumením“ umožní genocídu obrovských rozmerov.
Stačí z jeho pomníkov odstrániť kríž? Vyobrazenia jeho troch karavel? Alebo rovno zlikvidovať všetko, vrátane krásneho, čo jeho kultúra počas storočí vytvorila krvou, potom, smrťou a utrpením?
Zakázať španielčinu, zrúcať Vatikán? Je to asi podobne absurdná otázka, ako tá, čo vyvodiť z takisto nedávnych „revelácií“ o tom, že jeden z najväčších Slovákov Ľudovít Štúr alebo „perla Uhorska“ Matej Bel boli, skrátka a prosto, antisemiti ako noha – rovnako ako ich wittenberský reformátor.
Alebo tá otázka (aby sme sa oblúkom vrátili na začiatok), čo vyvodiť z toho, že štát, ktorého armáda pod zástavou s hviezdou, kosákom a kladivom oslobodila i našu krajinu spod fašizmu, pre mnohých neskôr znamenala aj teror, strach a gulagy.
Otázne v zásade zostáva jediné: Ktoré pamätníky a pamiatky budú natoľko morálne na úrovni, že budú mať právo ostať vo verejnom priestore. V tom, v ktorom si budeme môcť voľkať v dojme, že dejiny a dejinné osobnosti sú čisté ako nepoškvrnené počatie.