Na zdravie, spievajte!

20.09.2017 16:00

Vinobranie strieda vinobranie.

V Rači a Modre bolo minulý víkend, v Pezinku bude teraz. Oddávna boli tieto oberačkové slávnosti u mňa spojené s ľudovou pesničkou Zo dna pohára stúpa hviezda.

Nemusíte byť muzikológ, aby ste tušili, že pesničky sú staré ako ľudstvo samo, staršie ako notová osnova, ktorú „vymyslel“ istý Quido z Arezza, že pravdivosť sa skrýva iba v akejkoľvek ľudovej pesničke, uspávanke, trávnici aj v starých vinohradníckych, pastierskych či námorníckych odrhovačkách, že ústami jedného často spieva duša všetkých ľudí a že tá duša je vo vážnom nebezpečenstve, pretože umeleckému pokladu všetkých menších aj väčších národov nehrozí globálne otepľovanie, ale čosi omnoho závažnejšie. Z čarovného lesa ľudovej lyriky je každý deň vyrúbaný jeden strom (podobne ako zo slovenských lesov ten naozajstný živý a nejeden) a starí ľudia si do hrobov odnášajú nielen vlastné spomienky, no aj poklady ľudí, čo tu žili pred nami. A ľudové prostredie takmer všetkých štátov je znečisťované prihlúplym prívalom lacnej populárnej hudby a celkom nenápadne i pseudoľudovými pesničkami, ktoré sa stávajú krčmovými odrhovačkami. Sú pooblievané vínom a pivom rôznej proveniencie, uviazané na špinavej šnúre väčšinou nejakej rozladenej alkoholickej gitary.

Ľudová pesnička je v prvom rade naozajstným výkrikom, ktorý má moc aj preťať zemeguľu na dve polovice, výkrikom generácií a žalospevom nad tým, čo pominulo a nie je, čosi ako láska pod iným nebom, na inej planéte, v končinách, kde môžu byť slzy hlasom. Ľudové pesničky nie sú neosobné a anonymné, majú svojich autorov, ktorí ich nevymysleli pre kšeft, svoje upotené podhubie, časom sa prispôsobili senzibilite národa.

Dnes sa nosí akože autenticita. Pri hľadaní pesničkových pokladov však nepomáha kompas ani cvik. Naozajstná ľudová pesnička odmieta pravidlá, ničí štýl, opiera sa o bolesť či radosť, hocijaká babka vám ju zaspieva lepšie ako dievča, a omladne pri tom, zaspieva ju hlasom obrasteným brečtanom, prepletaným u nás v Modre vínnou révou, osladí ho starodávnou odrodou viniča, trebárs leankou, a necháva ho miznúť v trnkových húštinách kdesi v štampochoch či šarkaperkoch za Modrou.

Nadanie, technika ani virtuozita nepomôžu! Pri ľudovke ide o čosi iné. Ornát aj vozové oje, britva a pichľavé fúziská vinohradníkov, zaprášený mesiac, mucha na stene, vlhké sudy, maľované truhlice a strniská, svätí oblečení v čipkách, vápno, šatky vyšívané bielym harasom, cinóbrom maľované, pohľad na krajinu plnú kučeravých vinohradov a ich kameníc. Toto všetko sú dnes veci, ktoré napadla ľahostajnosť ako nejaká burina a raší, pripomína nám náš zánik. Všetko to modranské späté s rodnou zemou plnou kamenia nie je náhoda. Miznú podobne ako na jar z kostolných lavíc babky, podobne ako vinohrady okolo Modry, ako staré odrody viniča, ako rúny…

Každá pesnička, ak je zaspievaná naozaj, ide okolo, okolo stola, obchádza kolom dookola našej duše, pokiaľ nemá istotu, že rozhúpe vetvičky stromu. Stromu, ktorý je v každom z nás a ktorý nenachádza a nikdy nenájde útechu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#vinobranie
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk