V kampani pred parlamentnými voľbami v Nemecku sa hlavní kandidáti predháňajú v kritike Erdoganovho režimu. Tvrdé slová počuť aj z iných častí Európy. Zdalo by sa, že sankcie a prudký obrat v európsko-tureckých vzťahoch – koniec koncov, Turecko je stále formálne kandidátom na členstvo v EÚ – sú na spadnutie.
Príčin by na to bolo dosť. Turecký prezident koncentruje v rukách moc a od pokusu o prevrat to robí nevyberaným spôsobom. Samozrejme, hlavnými obeťami sú vnútorná opozícia, nezávislé médiá, mimovládne organizácie a koniec koncov tureckí občania. Občas sa však ujde aj európskym „partnerom“ – Erdogan používa na udržanie popularity osvedčenú taktiku hľadania vonkajšieho nepriateľa.
Výsledok je zrejmý. Erdogan už podkopal inštitucionálne základy tureckej demokracie a vytvára autoritársky režim. O vstup do EÚ reálne nemá záujem. A nacionalizmus, hlavný prvok Erdoganovej ideológie, voľne prechádza do šovinizmu. O členstve Turecka v EÚ sa dnes nedá reálne uvažovať.
V kritike voči tureckej vláde však počuť aj zle skrývanú škodoradosť (a pocit úľavy). Časť európskej politickej scény – najmä kresťanskí konzervatívci – nebola nikdy stotožnená s členstvom Turecka v EÚ. Nech už boli skutočné dôvody akékoľvek, argumentovali európskou obdobou šovinizmu: Turecko je „kultúrne odlišné“. Bez ohľadu na oficiálny sekularizmus je súčasťou „moslimského sveta“, a preto do „kresťanskej Európy“ nepatrí.
Napriek tomu však nie je úplné zrušenie predvstupových rokovaní na programe dňa, nezruší sa colná únia a Ankara sa nemusí báť ani zásadnejších ekonomických a politických sankcií. EÚ to nedovolia jej záujmy (a záujmy rozhodujúcej skupiny členov).
Prvým dôvodom je migrácia. Dohoda s Tureckom o zadržiavaní utečencov výmenou za peniaze úniu morálne skompromitovala a obmedzila jej manévrovací priestor. Erdogan môže kedykoľvek hroziť jej vypovedaním. A to nechce nik. Nemecko, Francúzsko, Španielsko… a najmenej Grécko, ktoré chápe, že by sa „vďaka“ uzavretej balkánskej trase a neexistencii európskeho riešenia stalo definitívne nárazníkovou zónou a internačným táborom.
Druhým dôvodom je ekonomika. Turecko je piatym najdôležitejším obchodným partnerom EÚ a únia má vo vzájomnom obchode prebytok. Silné hospodárske záujmy v ňom majú Nemecko, Rakúsko a ďalší. V časoch, keď sa európske krajiny snažia živiť hospodársky rast posilňovaním exportu, si neohrozia prístup na zaujímavý trh.
Nakoniec, zmena medzinárodnopolitickej situácie núti úniu starostlivejšie si všímať dianie na Blízkom východe. Plány a záujmy USA sú nejasné, na scénu sa tlačí Rusko. Ak chce mať únia na situáciu reálny vplyv, potrebuje spoluprácu s Tureckom.
Erdogan hrá v európskej politike úlohu „pána zlého“. Napriek kritike a slovným prestrelkám sa však na európsko-tureckých vzťahoch nič zásadné meniť nebude. EÚ je chytená v sieti vlastných politických, hospodárskych záujmov a morálnych kompromisov.