Od začiatku tohto roka štát minul „len“ o 1,15 miliardy eur viac, ako vybral. Náš verejný dlh v súčasnosti predstavuje 52,50 % výkonu ekonomiky (HDP), čo je výrazne viac ako v ČR (36,80 %), kde aktuálne riešia „problém“ ako použiť súčasný prebytok cca 850 miliónov eur…
Samostatné Slovensko sa k takémuto výsledku bez mínusového znamienka verejných financií za bezmála štvrťstoročie svojej existencie zatiaľ neprepracovalo, aj keď reálnu ambíciu pre nulový deficit možno už v roku 2020 má. Otázne je, či v prípade otvorenia dlhovej brzdy a naplnenia predvolebných sľubov vládnych politikov voličom bude na to priestor.
Za zváženie by stálo aj obnovenie dane z darovania, ktoré dnes vo veľkom rozsahu slúži na legalizáciu príjmov zo sivej a čiernej ekonomiky. Na tieto nepopulárne kroky však treba politickú odvahu.
V tejto súvislosti si treba uvedomiť celkový účet v podobe zníženia príjmov verejných financií predpokladaným zvyšovaním nezdaniteľného minima pracujúcim, plánu na zavedenie 13. a 14. platov, ktoré nemajú byť zdanené ani zodvodnené, pričom znížia daňový základ zamestnávateľov, a tým aj ich daňovú povinnosť, či plánov na zavedenie daňových úľav na zakúpené domáce kúpeľné pobyty.
Stovky miliónov eur bude stáť aj oddlženie nemocníc alebo nákup vojenskej techniky pre našu armádu. Hlasy volajúce po nevyhnutnosti zvyšovania výdavkov na obranu by v EÚ mali byť asi viac smerované do Viedne ako do Bratislavy, pretože Rakúsko na obranu ročne dáva v pomere k HDP iba polovicu toho, čo oveľa chudobnejšie Slovensko. Argumentovať tým, že tento náš susedný štát nie je členom NATO, v situácii, keď hovoríme o spoločnej obrannej politike EÚ, pritom nemá zmysel.
Používať lacné riešenia hľadania peňazí na nevyhnutnú výstavbu diaľnic uvoľnením dlhovej brzdy väčším zadlžovaním má cenu len vtedy, keď štát zefektívni výdavky a procesy v oblasti verejného obstarávania, investícií do vzdelania, vedy a výskumu bez poskytovania stovák miliónov eur na otázne projekty zastrešované začínajúcimi, prípadne schránkovými firmami bez zamestnancov a skúseností v danej oblasti.
Pokračovanie konsolidácie verejných financií cez zvyšovanie daňovo-odvodového zaťaženia by až na výnimky malo dostať červenú, pretože môže ohroziť hospodársky rast a reálne vybrané verejné príjmy. Adresnejšia by však mala byť sociálna politika napríklad cez zrušenie rodinných prídavkov a daňového bonusu na deti pre rodičov, ktorí sú platiteľmi tzv. milionárskej dane. Za zváženie by stálo aj obnovenie dane z darovania, ktoré dnes vo veľkom rozsahu slúži na legalizáciu príjmov zo sivej a čiernej ekonomiky. Na tieto nepopulárne kroky však treba politickú odvahu.
Podnikateľmi dlhodobo kritizované znižovanie povinných sociálnych a zdravotných odvodov zamestnávateľov je síce receptom na vyššie čisté mzdy, ale zároveň cestou k zvyšovaniu sadzieb týchto odvodov u zamestnancov a živnostníkov spolu so zvyšovaním spoluúčasti pacientov pri jednotlivých úkonoch v rámci nášho finančne chudorľavého zdravotníctva, ako aj k zhoršovaniu finančnej situácie seniorov.