Vraj zistil, že som odstránila z priateľov aj jeho a neskôr som sa vlastne znepriatelila s celým svetom. Odišla som, odhlásila sa, nie som tam! O „umelé ostrovy“ ako FB je stále záujem. Mrví sa to tam, žijete si tam celkom inak ako „life“…
Fejsbúk naozaj pripomína ostrov. Nájdete tam všetko, celý svet, ale iný ako ten náš, dokonca aj stromy a palmy na streche, garáže, člny, vírivky, bazéniky, obývačky, herne, spálne, kotolne, šatne, satelity, kúpeľne i toalety. Všetko zladené a šité na mieru. Opulentné večere, obedy, raňajky, takmer stále prestreté, deti sa smejú, utekajú bosé po tráve. Na profiloch to máme zadýchané ako doma. Potrebujete akurát závesnú loď, wifinu, ktorá vás odvlečie kdesi do mora a nechá tam.
My Robinsoni z FB sa nemusíme báť lietajúcej či plaziacej sa hávede. Nepribehne koza ani domorodci, domorodcami sme my sami. Vyvaľujete sa za vlastným stolom v práci alebo v izbe s najbližšími, telefonujete a fejsbukujete iným blízkym. Najbližší vám po čase začnú liezť na nervy, tak pozvete tých, čo máte „na drôte“ a fejsbúk zamorujete fotografiami „najbližších“. Ak majiteľovi FB-ostrova zachýba samota ako mne, odstrihne sa, chvíľu sa mu zdá, že je sám, hrá sa na Robinsona. Nechá si narásť bradu, nemobiluje ani nepočítačuje, objavuje krásy domova a záhrady. Všíma si okolitú prírodu, zavše aj more, skúma hlbiny a šírku života, pozoruje počasie, utápa sa v kráse stromov, žiadny Piatok ho neotravuje, ani kozy.
Fejsbúk mi pripomína jednu z planét, na ktorej sa ocitol Malý princ. Vlastne všetky. Na každej sedel nejaký osamelý čudák, a tak sa Malý princ pratal radšej za svojou Ružou. Majiteľ FB-ostrova si môže pestovať ruže v črepníkoch. Sto ruží! Sedemstopäťsto! A potom? Svet sa mení tak rýchlo, že časom sa ľuďom len pre potechu zažiada obyčajných orechových škrupiniek, aké sme v detstve púšťali na potoku. Orechy však potom už nebudú, všade budú naše murované „ostrovy“. Už teraz ich je dosť a v každom sedí nejaký novodobý Robinson. Stačí prísť na FB, uvidíte koľko nás tam je!
Škrupinky budú hádam časom vyhľadávaným vývozným artiklom, lebo nám pripomenú, že keď sme boli malí, hocikde rástli stromy. Aj orechy, pod ktorými sa dalo sedieť v chládku, na jeseň sme ich otĺkali palicami. Z ich šupiek sme mali úplne žlté prsty a naše mamy nám ich čistili citrónmi. Orechové škrupinky ešte sú, ale je ich menej a menej, časom všetky odplávajú do mora. Okolo nás budú plávať iba splašky, plastové odpadky, no naše fľaše s odkazom „som sám“ nik v tých odpadkoch nenájde. Možno ani nebude mať čas, lebo bude práve vtedy, keď okolo neho fľaška prepláva, písať rovnaký či podobný odkaz svetu. Zatiaľ ich píšeme na fejsbúk. Keď prídu na rad škrupinky, poobzeráme sa po nejakej fľaši a hádam sa vrátime k papieru.
Každý máme niekde svojho Piatka. Každý sme Robinson a zároveň aj Piatok. Robinsoni všetkých krajín, spojme sa!