Pre budúcnosť eurozóny, reformy, ktoré potrebuje, by najlepšou alternatívou v Nemecku bola čierno-červeno-zelená vláda. Predvolebné prieskumy ju však už niekoľko mesiacov vylučovali ako nereálnu, najmä pre slabé preferencie sociálnych demokratov. Víťazstvo CDU/CSU teda nebolo prekvapením. Menej očakávaný bol obrovský prepad oboch najsilnejších strán a výrazný úspech krajnej pravice.
Veľká koalícia, z európskeho hľadiska druhá najlepšia alternatíva, ostala teoreticky možnou, no politicky toxickou. Nechce ju väčšina voličov CDU/CSU ani SPD, no predovšetkým všetci tí, ktorí zo strán odišli k radikálom v AfD. Najpravdepodobnejším výsledkom tak bude vláda konzervatívcov, liberálnej FDP a Zelených. Pre budúcnosť Európy to nie je dobrá správa minimálne z troch dôvodov.
Merkelová mohla prekročiť tieň svojej opatrnosti a nerozhodnosti, politiky malých krokov, ktoré dokážu ledva hasiť požiar, nieto riešiť jeho príčiny.
Po prvé, výsledok nesľubuje politickú stabilitu. Tieto strany majú rozdielne názory na viacero aspektov fungovania EÚ a menovej únie. Na jednej strane sú silno proeurópski Zelení. Na strane druhej FDP, ktorá odmieta akékoľvek zdieľanie zodpovednosti za dlhy, nesúhlasí s vytváraním rozpočtu eurozóny a hovorí o možnosti vylučovania krajín z eura. Medzi nimi sa pohybujú vnútorne rozdelení konzervatívci.
Teoreticky by sa kancelárka Merkelová mohla pri niektorých hlasovaniach v parlamente oprieť o podporu proeurópskej časti CDU, Zelených a SPD. Cenou by však bol rozkol v strane a fatálne narušenie koaličnej spolupráce. Je nepravdepodobné, že ju bude chcieť zaplatiť.
Druhým dôvodom je, že proeurópske sily budú hrať v takejto koalícii druhé husle. Zelení sa pravdepodobne nebudú snažiť vyvažovať vplyv FDP. Zamerajú sa na oblasti, ktoré sú pre ich voličov kľúčovejšie: znižovanie emisií, pokračovanie v transformácii energetiky, a pod.
Pre FDP je fiškálny konzervativizmus, a z neho vychádzajúci euroskepticizmus, kľúčovým bodom programu. Na jeho presadenie možno využijú post ministra financií, uvoľnený odchodom Schäubleho do parlamentu.
V lepšom prípade to bude znamenať, že európsku politiku Nemecka ochromí latentný konflikt medzi úradom kancelárky a mocným ministerstvom. V horšom scenári bude Nemecko ešte väčšou brzdou potrebných reforiem fungovania eurozóny než doteraz.
Tretím dôvodom je sama kancelárka Angela Merkelová. Štvrté, a teraz už, s najväčšou pravdepodobnosťou, naozaj posledné funkčné obdobie by mohlo byť príležitosťou na odvážne kroky. Nemecko sa mohlo vzdať niektorých červených línií svojej európskej politiky, ktoré sú však nezlučiteľné s dlhodobou udržateľnosťou spoločnej meny: odmietania spoločnej zodpovednosti za dlhy, fiškálnych transferov, ktoré by stabilizovali slabšie časti menovej únie a pod.
Merkelová mohla prekročiť tieň svojej opatrnosti a nerozhodnosti, politiky malých krokov, ktoré dokážu ledva hasiť požiar, nieto riešiť jeho príčiny. Zoči-voči vnútorne rozdelenej strane, nestabilnej vláde a radikálnej opozícii AfD to však pravdepodobne neurobí. A to bude najhoršia správa.