Ide istotne o neobyčajne zaujímavú situáciu, ktorá sa s inými rezortmi vôbec nedá porovnať. Napríklad v niektorom kraji doteraz chýba kus diaľnice. Dá sa v ňom vôbec ešte žiť?
Prirodzene, že sa vôbec nedá, ale podľa sociologických štúdií a úradov práce ľudia sa časom celkom dobre prispôsobia. Najmä ak kúsok diaľnice doteraz vôbec nepoznali a náhle dostanú takpovediac priateľskú možnosť, aby ju nepoznali aj ďalej. Veď ako pred pár rokmi konštatovala jedna naša pani ministerka: „Diaľnice sú nebezpečné, lebo sa na nich zabíjajú ľudia!“ Priznávam, že som to dovtedy vôbec nevedel, no dodnes, teda pokiaľ necestujem ďaleko, autostrádam sa na základe jej bystrého vyhlásenia takmer inštinktívne vyhýbam. S učebnicami to v súčasnosti vyzerá podobne. Ministerstvo už pár desaťročí nemyslí na zadumané detské oči, ktoré by azda chceli dačo také, ako sú napríklad nejaké vedomosti alebo poznatky. Deti majú predsa internet, na ktorom si smú svoje oči doslova vyočiť, a knižky vôbec nepotrebujú.
No aj tak sa môže z času na čas ministerstvo stretnúť s extrémne vyprofilovanými mladými ľuďmi, ktorých náš národný básnik Pavol Orzságh Hviezdoslav označil priliehavým, hoci nepochybne dnes už zastaraným pojmom „zvedochtivá“ mládež. Podľa môjho názoru tým mal na mysli predovšetkým mladých ľudí, ktorí túžia po poznávaní. Teda, že by chceli niečo vedieť bez ohľadu na internet či iné, oveľa vážnejšie potreby školstva.
Ide o iste iluzívnu predstavu o nejakej spravodlivosti, ale o jednoduchú. Keď je tam to a ono, a ja to budem vedieť, bude to v poriadku. Zaslúžim si primerané ocenenie. No nie je azda jednoduchšie zrušiť oceňovanie, teda hodnotenie ako také? Nebolo by to spravodlivejšie? Veď ak dnes dostane právnik niekoľko desiatok miliónov za jednu kauzu, prečo by nebolo možné predpokladať, že je to rovnako spravodlivé, ako keď dôchodca dostane za celoživotnú službu spoločnosti okolo tristo eur mesačne. A v obyčajnej apatieke potom vyzerá ako lakomec.
Ak dnes niekto z mladých či starých dostane ohodnotenie, tak najčastejšie akosi tajne, v pomyselnom intímnom kútiku. Aby vraj pritom nedošlo k prezradeniu dôležitých osobných údajov a nikomu to nenarúšalo pomyselnú osobnú integritu. Nuž ale, ak pani ministerka musí hodnú chvíľu po začiatku školského roka konštatovať, že školám údajne chýba 59 percent (!) učebníc, potom sme akosi na polceste.
Nebolo by rozumnejšie, lacnejšie a výhodnejšie, keby im chýbali všetky? Alebo je tu málo odborníkov, ktorí by ich napísali? A vytlačiť – pri dnešných technológiách – pomerne rýchlo a lacno? Alebo bude časom výhodnejšie čeliť presvedčeniu mladých ľudí, že zemeguľa je vlastne plochá doska? Prípadne, že majú „navštíviť“ koncentračný tábor, no učebnicu dejepisu na to nepotrebujú? Odborníci prezrádzajú, že ďalšie generácie budú zadlžené. No dlžníkmi sme, žiaľ, v tomto prípade iba my.