Obrázok z detskej knižnice

, 04.10.2017 15:00

Desať rokov pracujem na detskom v knižnici a je to moja, ako hovorí miláčik Hrabal, love story. Desať rokov požičiavam a zakladám detské knihy. Takže sa podobám tým deťom, ktorých som za ten čas stretla určite niekoľko tisíc.

„Jsem džbán plný živé a mrtvé vody, stačí se maličko naklonit a tečou ze mne samé pěkné myšlenky, jsem proti své vůli vzdělán, a tak vlastně ani nevím, které myšlenky jsou moje a ze mne a které jsem vyčetl, a tak za těch třicet pět let jsem se propojil sám se sebou a světem okolo mne, protože já když čtu, tak vlastně nečtu, já si naberu do zobáčku krásnou větu a cucám ji jako bonbón, jako bych popíjel skleničku likéru tak dlouho, až ta myšlenka se ve mně rozplývá tak jako alkohol, tak dlouho se do mne vstřebává, až je nejen v mým mozku a srdci, ale hrká mými žilami až do kořínků cév“ (jeho veličenstvo, miláčik Hrabal!).

Tak za jeden rok v našej knižnici vezmem do rúk možno aj niekoľko metrických centov knižiek. Naozaj nazriem iba do pár kíl, ale aby som našla silu, ktorá ma bude poháňať v tej mojej bohumilej práci, milý pane Bohumile, tak za tých desať rokov som tak otupela a naučila sa nečítať tak, že keby som z knižiek, ktoré som prečítala, povystrihovala neprečítané a položila na váhu k tomu prečítanému, vyletela by tá akože prečítaná kopa na druhej strane do výšky, ako by skákala na trampolíne možno až na mesiac.

Vo vzduchu by sa podobala od radosti vyhodenému jablku, hoci radosť je to, čo mi tu zavše chýba. No a tá druhá kopa, by možno vyhĺbila jamku!

Moje kolegyne a kamarátky z iných knižníc idú ráno čo ráno do práce medzi regály s knižkami, aby tam čakali na ľudí, ktorí po knižke, dvoch vynášajú z brucha knižníc „poklady“. Knihovníčky bývajú vždy bledé, nie bledé ako sú fajnové manekýnky v časopisoch, ale inakšie, od práce. Sú bledé ako nejaká reklama na neopaľovací krém.

Jedna z nich mi učarovala ešte v detstve. Tvárila sa akoby všetky tie princezné, drakov, morské panny, kotvy, plachetnice, zvieratká a dobrých ľudí v rozprávkach zobúdzala, akoby žili iba vďaka nej.

Niektoré rozprávky z knižnice sa mi tak páčili, že som si želala tiež byť majiteľkou takého neviditeľného sveta a mávnutím neviditeľného čarovného prútika ho uvádzala do pohybu. Už dopredu som cítila, ako sa mi celý ten svetíček kníh poddáva, ako aj ja deťom spoza stola ponúknem rozprávku…

Nabrala som raz odvahu a hovorím: Teta, vy ste všetky tie knižky prečítali? Vy tu robíte celý život? Pani sa natiahla na stoličke ako mačka, vytiahla z kabelky cigaretu, zapálila si ju, a ako vdychovala a vydychovala, dym sa ukladal vo vrstvách vo vzduchu, stúpal a klesal ako nejaké more.

Čudné miesto taká knižnica. Miesto, kde zastal môj čas, kde vôbec stojí čas, a je ticho, ktoré dennodenne „leštia“ čitatelia. A keď ticho nie je, zhovárame sa len my. Ticho, žalúzie viažu mašle a kreslia prúžky po stenách. Za pultom naša Veronika, v bielych rukách otvorená kniha, spoza ktorej hlavu nevidieť, hlava sa jej kdesi v knižke stratila. Vážení, Bohumile, Veronika, je to na celý život!

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#knižnica #Bohumil Hrabal
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk