Kedysi, v dávnoveku problematiky HIV-AIDS, mi riaditeľka Nadácie Charty 77 Zuzana Szatmáry povedala, že pre túto tému urobil film Filadelfia s Tomom Hanksom v titulnej úlohe viac ako všetky odborné semináre či knihy dokopy. Vyslovila to aj s vedomím, že odborné podujatia a publikácie sú, samozrejme, stále potrebné, ale citlivo spracovaný osobný príbeh dokáže s verejnou mienkou narobiť divy. Aj na slová Zuzky Szatmáry som si pri dokumente Na mieru spomenula.
A ešte jedny slovká som si vybavila. Chlapčeka, ktorého stará mama vzala na nákup topánok. Obzerala chlapčenské modely, vyberala, ponúkala, ale chlapča, asi päťročné, plakalo a neustále starú mamu ťahalo k „jednoznačne dievčenským“, krásne červeným lakovkám: „Ja by som chcel tieto, babiii, tietooo.“ Ale stará mama vie… vie, že chlapci nosia chlapčenské veci a dievčatá dievčenské.
Dojatá, s myšlienkami rozlietanými po mojich kamarátkach a kamarátoch, a s každou minútou filmu s čoraz väčším zaujatím som vzhliadla príbeh bývalého architekta, ktorého zdravie prinútilo opustiť pôvodné povolanie, aby spolu so svojím najprv klientom, neskôr učňom a teraz už spoločníkom, vytvoril „startupový“ fenomén vskutku nezvyčajný.
Rae Tutera, predtým Rachel, potreboval oblek. Taký, aby sa v ňom cítil dobre. Oblek, ktorý by zodpovedal jeho vnútorným pocitom o tom, kým naozaj je. Mužom. Hoci v ženskom tele. Danielovi Friedmannovi, majiteľovi nového krajčírstva v New Yorku, vysvetlil, že by rád, aby na ňom jeho nový oblek sedel ako pánsky oblek na mužovi. Nie ako pánsky na žene. Nie ako dámsky na mužovi. Tento jeden jediný oblek odštartoval príbeh špecializovanej, nesmierne úspešnej krajčírskej značky. Obleky, ktoré Daniel a Rae šijú, šijú na mieru transrodovým ľuďom, pre ktorých bežná konfekcia a nakupovanie v bežných obchodoch býva vždy veľkou traumou.
Pozorovať ich klientov a klientky, ako stoja pred zrkadlom, niekoľko minút často neschopní slova, s nezastaviteľne tečúcimi slzami, pretože „sa konečne vidia“, spoznávať ich životy, ktoré nám dokument po jednom odhaľuje, vnímať americké reálie v tejto téme, chvíľami podobné tým našim, je katarzné aj pre človeka, ktorý má v transrodovej komunite kamarátov. O to dôležitejšie je dostať tento typ filmov a dokumentov do „obyčajného“ slovenského sveta.
Príbeh – ako píšu New York Times – heterosexuálneho židovského bieleho muža, ktorý chcel obliekať klientelu z Wall Streetu, aby napokon obliekal queer komunitu z celého sveta, je tak trochu reklamou spoločnosti Bindle & Keep, ale nakrútený s takou mierou spoločenskej nástojčivosti a potrebnosti, že je možné tento marketingový rozmer dokumentu prehliadnuť. A začať premýšľať o dierach na trhu, v médiách a v ľudských dušiach aj u nás.