Tragédia z radosti

Často pri posledných udalostiach vo svete myslím na postreh nemeckého filozofa a estetika Hansa-Georga Gadamera.

08.10.2017 10:00
debata (2)

Poukázal na zmeny vo vnímaní umenia, napríklad hudby, ku ktorým postupne dochádzalo. Istotne sa tým zaoberalo aj mnoho iných mysliteľov, no v istom aspekte bol jeho náhľad zaujímavý vo svojej jednoduchosti, lebo sa týkal jej individuálneho a kolektívneho vnímania.

Kedysi, ak si chcel človek vypočuť napríklad dajaký koncert, musel niekam prísť, musel sa tam dostaviť v určitom čase, v primeranom oblečení a čas stráviť s primeraným ohľadom na druhých. Pritom toto „spoločné“ prežívanie za daných okolností malo tiež svoj význam a zmysel. Iste išlo o vzácnu chvíľu.

No v poslednom čase so smútkom zaznamenávam, že sa práve v tomto prostredí stávajú terčom čoraz brutálnejších a masovejších útokov teroristov.

S rozvojom technických prostriedkov, povedzme gramofónu, však prestali mnohé z týchto prirodzených obmedzení platiť. Človek si mohol hudbu alebo niečo iné, napríklad rozprávku, vypočuť hocikedy v súkromnom prostredí, v ktorúkoľvek nočnú i dennú hodinu. Postupne sa počet a možnosti týchto technických prostriedkov rozrastali ďalej – dnes už čoraz zriedkavejšie stretávame najmä mladých ľudí bez slúchadiel v ušiach.

Nemám nič proti tomu. Ísť dňom s tónom obľúbenej piesne toho či onoho žánru nikdy nie je na zahodenie. Možno vyplní čas, možno pozdvihne alebo prehĺbi určitú náladu. Ale predsa sa čosi z tohto zážitku, v porovnaní s minulosťou, akoby vyparilo. Je to prítomnosť tých druhých, možnosť spoločného prežívania. Akosi iný je film v kine na veľkom plátne ako ten istý film z nejakého prehrávača.

Nenaplnili sa obavy, ktoré si pamätám ešte z detstva. Televízia nenahradila divadlá ani kiná. Našťastie ani tie, že masová kultúra vtlačí diváka do extrémnej individuality a úplného osamenia. Ľudia stále chodia na spoločné podujatia, lebo sú na nich jednoducho spolu. Je v tom sloboda a rešpekt voči slobode ostatných. Svojím spôsobom sa práve vďaka nej ešte stále stretávajú.

No v poslednom čase so smútkom zaznamenávam, že sa práve v tomto prostredí stávajú terčom čoraz brutálnejších a masovejších útokov teroristov. Práve preto, že iba chceli byť v spoločnosti iných. Ak hľadíme na fotografiu prázdneho a mĺkveho priestranstva, na ktorom sa mala odohrávať nejaká podobná akcia, ale neuskutočnila sa práve z dôvodov spomenutého „nebezpečenstva“, vyvoláva to pocit nespravodlivého zmaru niečoho, čo bolo vzácne, no pre mnohých azda i veľmi dôležité. Ale istotne nie až také dôležité, ako je život a jeho priame ohrozenie.

Priestor, ktorý mohol byť vyplnený obyčajnou ľudskou radosťou, akoby bol dnes súčasne predurčený na tragédiu. Na smrť. „Ars longa, vita brevis,“ znel po tisícročia slávny Hippokratov aforizmus. Umenie je dlhé, život krátky. V tomto kontexte však nadobúda iný, hrozivý a cynický zmysel. Dúfajme, že ho práve v tejto súvislosti časom prekryje láskavá a hlboko ľudská obmena tohto okrídleného hesla, ktorú pred vyše dvesto rokmi vraj predniesol nemecký filozof Immanuel Kant: „Ars longa, vita aeterna.“ Umenie je dlhé, no život je večný!

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #terorizmus #divadlo #technika #umenie #moderná doba