Chudoba cti tratí

11.10.2017 14:00

Lekár Ivan Hálek prišiel začiatkom 20. storočia do Horných Uhier, aby tam pomáhal kysuckému ľudu. Spolu so slovenským lekárom Dušanom Makovickým bol presvedčený tolstojovec a rousseauovec. Obaja verili, že „čím menej je ľud civilizáciou pokazený, tým je zdravší na tele i na duchu“.

Ako píše vo svojich Zápiskoch lekára, očakával niečo ako vznešenú chudobu ľudí, ktorých si podľa romantickej poézie Jána Bottu predstavoval ako hrdých „chlapcov sťa oltárne sviece“.

Bieda Kysúc však bola všetko, len nie romantická. Našiel tam iba zdrvujúcu degeneráciu, duševný idiotizmus a telesnú zakrpatenosť priživovanú všadeprítomnou „okvitkou“ – pálenkou, desivú úmrtnosť detí, absolútnu tuposť, v akej vznikali, a krutú prostoduchosť či poverčivosť, ktoré boli zahalené do náboženského kepienka, keď sa odpravovali na druhý svet: „Veď je tých detí doboha, keď krátko žije, aspoň hriechov nenarobí.“

Hálek mal Slovensko veľmi rád a poznal ho. Nadovšetko rád mal bedárov, ktorým sa vrchnosť a čo i o málo lepšie situovaná chudoba vysmievali, hovoriac o ich ľudskej menejcennosti spôsobenej alkoholizmom, neúrodnou pôdou alebo vrodenou debilitou podmienenou dokonca národne či etnicky. Nechceli počuť, že alkoholizmus je dôsledkom bolesti, že na nežičlivú pôdu boli vyhnaní a že človek nedegeneruje preto, lebo je to jeho etniku vrodené, ale pre systém, ktorý nedovoľuje, aby sa z takých podmienok vymanil.

Stretnutie s totálnou biedou spravilo z Hálka presvedčeného socialistu, a budúcnosť mu dala za pravdu. Slovensko sa mu odvďačilo len tým, že sa musel vrátiť ako ostatní „Češi peši do Prahy“. Komunistický režim sa neskôr postaral o to, aby jeho meno podobne ako „buržoázneho vreda“ Makovického takmer spoľahlivo vymazal zo všeobecnej pamäti, ale aj kysuckým bedárom dal možnosť nadobudnúť ľudskú dôstojnosť: zdravotnú starostlivosť, vzdelanie, prácu a najmä šancu byť vypočutý. Potomkovia bedárov za pár desaťročí tak šťastlivo zabúdali, že nebyť toho, aj ich deťom dnes pri zaspávaní v žalúdku hudú hudci a ak v zime nepomrznú, je to len preto, že ich v maštali hreje dych zúboženej jalovice alebo vyziabnutého psa.

Od detstva poznám na Slovensku pomerne dobre niekoľko rómskych enkláv, do ktorých sa opakovane vraciam. Vidím, kde sa situácia zlepšila, kde, naopak, nemennosť biedy bolestne pripomína stredovekú realitu toľkých Slovákov pred sotva storočím.

Myslievam na Ivana Hálka a spolu s ním verím, že neexistuje etnicky podmienená neriešiteľnosť katastrofickej sociálnej situácie. Existuje len nadutá nadradenosť autorít – väčšiny politikov, farárov, ale i mnohých bežných ľudí, ktorí zabudli, že vôl teľaťom raz bol. A že keď balónik nesie všetkých spupných „Riškov“ ponad čadiace chatrče, pohľad na tú biedu v nich aj preto vyvoláva toľkú nenávisť. Pripomína im totiž, že by v nej sami boli, nebyť tých, čo verili, že ľudí treba mať v prvom rade rád a neštítiť sa ich. Tých, čo verili, že keď ide zima, každý má právo zaspávať v teple a sýty. Bez toho z ľudskej biedy cesty niet.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#rómske osady #Kysuce #Ivan Hálek #chudoba
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
20,99
Vianočný balíček 1

Vianočný balíček 1

28,99
Sweet rose mix pink

Sweet rose mix pink

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk