Volilo sa v Rakúsku, v Česku a voľby istotne iba preto pomaly postupujú k nám ako zničujúca epidémia. V novinách a iných mediálnych prostriedkoch sa vedú temné reči, ktoré odhaľujú mravnú skazenosť kandidátov, bezhlavo odkrývajú ich skorumpované charaktery a veštia im oveľa horšiu budúcnosť ako antickí dramatickí umelci neborákovi Oidipovi.
Človek, rozhodnutý dať sa zvoliť, len aby všetky tieto chmúrne predpovede úspešne naplnil, hodinu po hodine stráca svoju pôvodnú nevinnosť. V tom majú nevyhnutnú výhodu starší politici, lebo o nich už každý vie, že nič slušné síce od nich nikdy čakať nemôže, ale už si na ich maniere medzičasom zvykol.
Noví kandidáti budia pozornosť ako svojho času obraz Pabla Picassa Slečny z Avignonu, ktorý síce ohlásil vznik kubizmu, ale celkom na začiatku bol pochopený ako dielo poklesnutého a zdegenerovaného vkusu. Neobrúsené, neohrabané, špicaté a kostrbaté tvary, ktorými slečny na obraze vôbec nešetrili, viedli divákov a kritikov k presvedčeniu, že by si ich iste nik nezvolil ani v prostredí, z ktorého všetky svorne pochádzali.
Napokon inak to nebolo pred pár dňami v samotnom Rakúsku, keď zatiaľ najmladšieho víťazného kandidáta v dejinách vítali transparentmi o tom, že treba rovno zabiť „tohto mladého Hitlera“. Ten bol koniec koncov tiež z Rakúska, takže asi vedia, o čom hovoria, no napriek tomu je veľmi ťažké v podobných heslách prehliadnuť určitú zaujatosť.
Čo strachu však prežijú pred voľbami samotní voliči! Na to nikto ani nepomyslí. Príbuzní a známi im predhadzujú svojich vlastných kandidátov úplne nezištne, teda akoby to boli kusy skazeného mäsa, ktoré musia konzumovať i s navijakom, aby nikto nikoho neurazil. Voľby sú aj v tom zmysle pre mnohých veľmi nákladná záležitosť. Za každým takto privátne „uznaným“ najlepším nominantom najčastejšie stoja celé zástupy poldecákov alebo more vypitého piva. Niekedy oboje.
Do rána však tieto zástupy dosť zrednú, more sa kamsi vyparí a rozžiarené hviezdy pozvoľna pohasnú. Treba potom na to ísť každý večer znovu a znovu až do víťazného konca. Opakovanie je totiž matkou múdrosti. Najmä tej múdrosti, ktorú pred voľbami prejavujú všetky médiá bez rozdielu. Sú v nich predpovede, predtuchy, prieskumy, ale aj hlboké úvahy či plytké varovania.
Vidíme v nich anatomicky vypreparovaných jednotlivých kandidátov i celé politické strany. Prinášajú opisy neuveriteľných koalícií, zostavených v samotnej ríši divov a rozprávok. Ale v poslednom čase, a v tomto roku obzvlášť, sa z volieb napodiv vynárajú víťazi, ktorých nik nečakal a ani nechcel. Teda aspoň v médiách, lebo niekto ich akosi zvoliť musel.
Kto to bol? Kto to mohol byť? To je problém, ktorý však nastane neskôr, ako plač nad rozliatym mliekom. Dá sa predpokladať, že aj tohtoročné regionálne voľby prebehnú ako po masle. Trochu ma však pritom mýli, že maslo vraj postupne dražie a do Vianoc údajne ani vôbec nebude. Takže kto napokon vyhrá, je stále otázne.<pe>