Dnes si pomerne veľa ľudí myslí, že sa starými múdrosťami riadi. Veď jazykové školy praskajú vo švíkoch, turistické kancelárie nevedia, čo by ešte dokázali predať ako dobrodružstvo, a viaceré mestá už dosiahli, po čom mnohí túžili: nielen poslať Slováka do sveta, ale aj cudzinca na Slovensko.
Nuž a teraz sa ukazuje, že staré múdrosti jednoducho neplatia, či skôr neplatia absolútne. Ani schopnosť dorozumieť sa cudzou rečou, ani počet navštívených krajín nie sú samy osebe zárukou ničoho.
V cudzine som pozorovala reakcie Slovákov pri návštevách pamätihodností daného štátu. Fotografie pred katedrálami, palácmi, ohúrené vzdychy, nadšenie neraz často aj z celkom priemerných diel. Nadšenie z prírodných krás, obdiv ku kulinárskemu umeniu, k osobnostiam. Úžas! A za tým všetkým trpký dodatok: aká škoda, že my na Slovensku také nemáme. Viete, my sme len taká malá krajinka. Pod Tatrami. Ale ani tie veru nie sú ako Alpy.
Kultúrne pôsobiaci cudzinci pravdepodobne ešte nikde na svete nepočuli, že by niekto začínal rozprávanie o sebe a svojej krajine negatívami.
Podobnú atmosféru komplexu malosti vo mne vyvolávali návštevy jazykových škôl. Študenti bez logických súvislostí memorovali gramatické systémy, oboznamovali sa so základnými frazeologizmami. A keď už boli schopní artikulovať svoje myšlienky, zahraničný lektor ich vyzval, aby to porovnali s našou syntaxou, s našou lexikou, s našimi porekadlami, prísloviami a frazeologizmami.
Odpoveď, ktorú cudzinec od svojich študentov zväčša dostal, bola, že slovenčina je jazyk chudobný, že máme chatrnú slovnú zásobu, že u nás čas predminulý vonkoncom neexistuje.
S mojimi scestovanými, sčítanými a rozhľadenými kamarátmi sme občas sedávali pri pive na promenáde. Keď si prisadli zhovorčiví cudzinci, reč sa zvrtla trebárs na slovenský jazyk, kultúru, pamiatky, literatúru, na naše historické osobnosti.
Scestovaní, sčítaní a rozhľadení kamaráti spravidla začínali rozpravu tým, že slovenčina je jazyk chudobný, že my sme nemali vlastné osobnosti, že sme v podstate hlúpi, zakomplexovaní ľudia, vo všeobecnosti zlý a závistlivý národ. Či trochu zhovievavejšie – národ holubičí, neprebudený. Ako Ondráš Machuľa.
Kultúrne pôsobiaci cudzinci pravdepodobne ešte nikde na svete nepočuli, že by niekto začínal rozprávanie o sebe a svojej krajine negatívami. Po sprche strhujúco pôsobiaceho sebabičovania a prehliadke „prekliatej duše slovenskej“ sa ohúrený návštevník zvykol opýtať: A čo pekné a zaujímavé u vás nájdeme? Čo je na vašej reči zvláštne a pekné? Odpoveď obvykle nedostal.
Toľkí „scestovaní, sčítaní a rozhľadení“ Slováci nedokážu o vlastnej krajine, meste, jazyku či literatúre povedať ani o piaď viac ako toľko, koľko ich zaväzuje maturitné minimum. A to je zjavne aj príčinou, prečo prvé, čím sa obyčajne pochvália, je naša kolektívna „nedostatočnosť“. To je zase príčinou neúcty voči sebe, k svojmu najbližšiemu okoliu, slepoty a hluchoty k všetkému, čo stojí za to doma obhajovať.