Neraz je to prostredie detstva, štúdií, no najčastejšie ten zvláštny priestor, ktorý človek zaujíma v srdci druhého. Práve ten, v ktorom ho kedysi zaodeli iba čistou a nezištnou láskou tak mocne, až ju dokáže preniesť do súčasnosti, ba poskytnúť i ďalším generáciám.
Sú chvíle, keď sa práve to, čo vyzerá najviac pominuteľné a prchavé, premieňa na ten najpevnejší základ sveta, na ktorom spočívajú nielen naše nádeje, ale ku ktorému musíme priradiť aj všetky svoje smútky, prameniace z pochopenia. Veď iba tieto chvíle sú hodné toho, aby pritakali hlbšej, ba azda i poslednej, múdrosti a prinášali zmierenie.
Tá najosamelejšia a najkrehkejšia bytosť tohto sveta, ktorou je človek, iba v týchto pietnych chvíľach dokáže nahliadať neviditeľné a pohladiť celý nekonečný vesmír v jeho najtajomnejšom a najcitlivejšom záhybe.
Zdá sa nám, že na chvíľu sa vraciame do minulosti, ale, myslím si, že nič nie je klamlivejšie ako toto zdanie.
Istotne sú to i sviatky plné posledných smutných jesenných kvetov, pospájané nocami plnými svetielok. Rovnako vzácne medzi nimi sú i tie, ktoré sa postupne zmenšujú na veľkosť prášku a poslednú chvíľku posledného blikajúceho najmenšieho atómu.
Veď práve v tom sa ľudské životy tak veľmi podobajú veľkým hviezdam, ktoré svietia ešte veľmi dlho aj po tom, čo vraj zanikli. Iba vďaka svetlu, ktoré rozosiali okolo seba vo svojich žiarivých okamihoch, nám ich nijaká diaľka už nikdy nedokáže odňať. Istotne sú to i miesta smútku. Toho, ktorý je jemne artikulovaný do hrdých symbolov a pomníkov.
Aby ústa najmenších potomkov v určitom čase dokázali artikulovať mená, dátumy narodení a úmrtí tých najstarších členov rodu. Keď už nie oni sami, prihovoria sa za nich živým aj bezcitné kamene.
Každá byľka, stromček, spadnutý list na tomto mieste akoby pôsobili zvláštnym posolstvom a významom. Akoby poukazovali na to, že nič sa vlastne nekončí. Alebo že každý koniec má zmysel iba v neurčitom a pritom aj nepredvídateľnom pokračovaní. Istotne sú to i miesta vzájomných stretnutí pozostalých. Prinajmenšom v tomto úctyhodnom sviatku. Stretnutí často veľmi náhodných, no pritom veľmi pekných. Plných pochopenia a vzájomnej ohľaduplnosti.
V mysli sa často pohybujem v týchto chvíľach po celom Slovensku. Lebo nemôžem nikdy vedieť, na ktorom, veď azda na každom sa môže, i keď nemusí, nachádzať malá alebo veľmi dávna stopa môjho rodu. Nie staršieho, ale istotne ani mladšieho, ako sú ostatné.
Zdá sa nám, že na chvíľu sa vraciame do minulosti, ale, myslím si, že nič nie je klamlivejšie ako toto zdanie. V skutočnosti to všetko robíme iba preto, aby sme nabrali síl na tú z najdôležitejších úloh, ktorou je budúcnosť nás všetkých. Tým sme zaviazaní tým, čo boli pred nami.
Pred pár rokmi som pri tejto príležitosti a v tejto súvislosti napísal, že moja osobná a ľudská cesta sa od ciest tých ostatných nikdy a v ničom neodlíši. A dnes nemám nič, čo by som dodal.