Katalánsky omyl

Pri práve na sebaurčenie národov vždy nevyhnutne príde otázka, kto presne bude nositeľom tohto práva ako menšia skupina. Má takýto nárok väčší územný celok, napríklad Bavorsko? Môžu sa odtrhnúť Bratislavčania od zvyšku Slovenska? Výsledkom by boli národnostne či etnicky „čisté“, malé štátiky. Realita však ukazuje, že ľuďom sa lepšie žije v štátoch postavených na princípe občianskom, nie etnickom.

01.11.2017 09:00
debata (76)

Dôležitejšie je, aký má vôbec význam nezávislosť malej jednotky na mape Európskej únie v ére globalizácie? Keď sú malé štáty tlačené do pretekov na dno o to, kto poskytne nižšie platy, a jediné, ako tomu môžeme čeliť, je silnejšia a jednotnejšia Európa? Keďže Španielsko nepristúpi na to, aby Katalánsko prijali za člena EÚ, Katalánci riskujú stratu takmer všetkého, čo ich robí najbohatšou časťou kráľovstva.

Nič z toho však dopredu katalánsky premiér Carles Puigdemont nepremyslel. Nejde o revolúciu zdola ani o požiadavku más. Hlasovanie v referende bolo zmarené, teda nemožno na jeho základe s určitosťou tvrdiť nič. Puigdemont, líder pravicovej strany, rozohral politickú hru, chcel ukázať zuby centrálnej vláde, na spôsob Cameronovho nápadu s brexitom, ktorým hodlal vydierať úniu. Nikdy presne nepovedal, prečo majú byť Katalánci nezávislí a čo to bude vlastne znamenať.

Nie je to ani sen tých, čo si predstavujú samostatné Katalánsko ako baštu demokracie, otvorenosti alebo dokonca ľavice. Nemôžu sa viac mýliť.

Po prvé, nestoja pri kormidle. Hlavnými aktérmi v tomto boji sú rozliční pravicoví politici nevyčnievajúci z radov politík škrtov a ustupovania biznisu, vecí omnoho dôležitejších ako to, aká zástava vlaje na budovách štátnej správy. Po druhé, štát mimo EÚ by bol ľahkou korisťou nadnárodných korporácií. Musel by sa podriadiť diktátu tých pár firiem, ktoré by v ňom boli ochotné pôsobiť aj bez eura a bez colného prístupu na európske trhy.

Jasným dôkazom je to, že Ada Colauová, progresívna primátorka Barcelony, vyhlásenie nezávislosti odmietla a prirovnala ho ku kamikadze. Časť ľavicových poslancov a poslankýň regionálneho parlamentu o nezávislosti odmietla hlasovať, považovali tento proces za hanebný a bez podpory ľudí. Puigdemontov krok nie je nič iné ako pokus o zachránenie si vlastnej politickej kariéry a snaha odpútať pozornosť od svojich prešľapov.

Španielsky ministerský predseda Mariano Rajoy nemal nechať políciu, aby bila ľudí, ktorí sa chceli zúčastniť na referende. Za jeho nelegálnosť nesie zodpovednosť regionálna vláda, nie občania. Nasledovala jedna chyba za druhou, ktorými len vyeskaloval odpoveď od Kataláncov. Môžu mu ďakovať všetci diktátori a autoritári od Viktora Orbána cez Vladimíra Putina až po Recepa Erdogana, ktorí svojmu domácemu publiku môžu ukazovať: „Aha, vidíte, toto je tá európska demokracia! Ak hlasujete inak, ako si to vláda praje, tak vás zmlátia, žiadna demokracia neexistuje.“

Ostáva dúfať, že v najbližších voľbách Puigdemont, Rajoy a im podobní pohoria a k moci sa dostanú ľudia a strany ochotné i schopné konštruktívneho dialógu. Cestou z tejto šlamastiky môže byť napríklad referendum o federatívnom usporiadaní, ktoré navrhuje ľavicová strana Podemos.

© Autorské práva vyhradené

76 debata chyba
Viac na túto tému: #Mariano Rajoy #Španielsko #Katalánsko #Carles Puigdemont