Jarmila Lajčáková z Centra pre výskum etnicity a kultúry 30. októbra 2017 s radosťou na sociálnej sieti oznámila: „Dnes sa podarili v Žiline veľké veci! Šestnásť poslancov a poslankýň mestského zastupiteľstva na návrh aktivistu Ľuba Bechného zrušilo podmienku bezdlžnosti, ktorá bola prekážkou najmä pre chudobné deti z Bratislavskej ulice, aby sa dostali do svojich škôl po celom meste.“ Záujem tých najmenších v Žiline zvíťazil nad inými záujmami. Tak ako sa o tom píše aj v Dohovore OSN o právach dieťaťa.
Myslime na Annine slová. Vždy, keď môžeme ovplyvňovať životy. A to môžeme každý deň, každým slovom, každým činom. Myslime na Annu…
Z pondelka existujú však aj iné správy. Nesmierne smutné. Iba niekoľko mesiacov pred koncom druhej svetovej vojny sa 30. októbra 1944 vydal transport 1 308 žien z tábora smrti Auschwitz do iného koncentráku – Bergen-Belsenu. Pre sestry Margot a Annu Frankové to bola posledná cesta. Dievčatá zo židovskej rodiny sa „previnili“ iba svojím pôvodom. A s nimi milióny ďalších.
Annu (1929 – 1945) preslávil denník, ktorý si písala počas vyše dvojročného ukrývania sa pred fašistami v Amsterdame. Niekto rodinu Frankovcov udal. Anna zomrela v tábore na týfus, jej otec Otto ako jediný z rodiny prežil a našiel Annin denník. Chcem veriť, že ho ešte aj dnes číta mnoho ľudí nielen na Slovensku. Najmä tých mladých.
Žilinské mestské zastupiteľstvo má svoje skúsenosti s bývalým primátorom, ktorý by Rómom vrátane detí najradšej pridelil „malý dvor a veľký bič“. Napriek tomu alebo práve preto prestrihlo rasistickú pupočnú šnúru s nedávnou minulosťou a chudobným deťom z Bratislavskej ulice schválilo možnosť bezplatnej dopravy do školy.
Tým deťom, ktorých rodičia mestu dlhovali peniaze a ktoré mali za to niesť následky. Zrejme ako „motivácia“ pre rodičov, ktorým nikto nedá prácu už v druhej, tretej generácii, zato peniaze, kultivovanosť a pokoru od nich žiada takmer každý.
Anna neprežila vojnu, no zanechala nám odkaz. Neprenosnú skúsenosť. Skúsenosť, ktorú musíme brať na vedomie, netváriť sa, že neexistovala, nemyslieť si, že v dnešnej dobe podobné tragédie nehrozia. (Stačí sa obzerať okolo seba.) Nezabudnúť. Nenechať deti v núdzi iba preto, lebo sú takzvane iné. Aby Annina smrť mala, hoci to znie strašne, nejaký zmysel.
„Prečo sa každý deň vydávajú milióny na vojnu a ani cent sa nevenuje na zdravotníctvo, umelcom, chudobným? Prečo musia ľudia hladovať, keď v iných častiach sveta hnije prebytočná potrava? Načo, prosím vás, načo je táto vojna dobrá? Prečo ľudia nemôžu žiť spolu v mieri? Neverím, že vojnu robia len mocní, len tí, čo vládnu, a kapitalisti. Nie, aj malý človek vojnu podporuje. Inak by sa predsa národy proti nej už dávno pozdvihli! Napriek tomu všetkému stále verím, že ľudia sú v jadre skutočne dobrí.“
Myslime na Annine slová. Vždy, keď môžeme ovplyvňovať životy. A to môžeme každý deň, každým slovom, každým činom. Myslime na Annu…