Aj tí, čo pred voľbami Jánovi Lunterovi vyčítali, že sa odmietal voči voličom ĽS NS vymedzovať, možno zistili, že silácka rétorika pri hľadaní nesilových riešení nie je akurát to pravé orechové.
Na novopečenom banskobystrickom županovi si zatiaľ cením práve to, že namiesto rétoriky opovrhnutia prišiel s konkrétnymi návrhmi riešenia situácie dlhodobo nezamestnaných, že odmietol zjednodušiť problém narastajúcej agresivity a rasizmu na nálepkovanie všetkých nespokojných ľudí ako „neslušných“ alebo rovno ako fašistov. A to často práve zo strany tých, čo väčšmi ako porážka Mariana Kotlebu pod kepienkom čudesnej posadnutosti „červeným terorom“ teší, že sa napríklad na čelo najväčšieho slovenského válova – Bratislavského kraja – dostal protežant „slušných pravicových strán“.
Iba jedna vec je znepokojujúcejšia ako samotný fenomén „kotlebavolič“. A to krik tých, čo celé roky odmietajú vidieť, ako systematicky sa na budovaní radikalizácie spoločnosti podieľajú.
Nedávno sa minister vnútra Robert Kaliňák „blysol“ kreatívnym návrhom riešenia bezpečnosti na Slovensku zavedením štatistík rómskej (sic!) kriminality, aby „sme ju mohli znížiť a chrániť našich (sic!) občanov“. Bojovníci s červenou hydrou hádam zajasali, ale preventívne stihli zabudnúť, že v tom istom čase sa v tom istom duchu o dlhodobo vylučovanej skupine právoplatných občanov našej republiky vyslovoval Richard Sulík.
Celkom určite si už nespomínajú ani na to, ako pred ôsmimi rokmi volal po štatistikách kriminality na etnickom základe metódou „pozriem a vidím“ Vladimír Palko, vtedajší šéf strany Konzervatívni demokrati Slovenska po tom, čo odišiel z KDH. Zaznelo to v súvislosti s pochodom proti údajnému cigánskemu teroru v Šarišských Michaľanoch, ktorý v roku 2009 zorganizovala vychádzajúca „hviezda upratovacích prác“ v slovenskom marazme a temné svedomie súčasnosti – Kotleba.
Málokto vtedy vôbec počúval varovania, že ide o fašizujúce tendencie, a ak ktosi nebodaj upozornil na to, že systematické prehlbovanie sociálnych priepastí, likvidácia pracovných príležitostí v regiónoch, otvorené opovrhovanie človekom a všadeprítomná mantra o „šikovných“ a „parazitoch“ prispieva k radikalizácii spoločnosti, označovali ho za boľševika. A keď to nie, tak aspoň za pomýleného blázna.
Je načase otvorene povedať, že hrozba neprišla s Kotlebom a s jeho odchodom ani nezmizne. Od roku 1989 sa nijaká politická strana a v podstate ani žiadny vplyvnejší politik neunúvali zísť tam dole, do biedou zmietaných regiónov, medzi ľudí bez strechy nad hlavou alebo do rómskych osád. Nikdy neprišli s ničím iným ako s návrhmi na štatistiky, nútené práce, väzenie, sterilizácie či jedno teplé jedlo denne.
Nikdy sa nepokúsili zaostalosť regiónov riešiť inak než privolaním ich obyvateľov k bratislavskému válovu, pri ktorom sa uplatní iba ten, kto tlstne na úkor vedľa stojaceho. Parafrázujúc známy výrok Ludvíka Vaculíka, Kotlebu sme odstavili, ale príčiny, pre ktoré prišiel, ostávajú.