Vyšla nedávno a jej čítanie bolo pre mňa čímsi špeciálnym. Opisuje posledné obdobie života literárneho kritika, básnika a spisovateľa Štefana Krčméryho, ktorý dožil v psychiatrickej liečebni na Cajle, v miestnej časti Pezinka.
Jej čítanie sa pre mňa stalo akýmsi putovaním prostrediami, ktoré dôverne poznám, teda okrem samotného príbehu, nie nezaujímavého, ktorý ponúka. Moja mama bola psychiatrička, celý život v spomínanej liečebni pracovala. Otec bol spisovateľ, robil redaktora vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, a tak obe prostredia, ktoré Baláž opisuje v knižke, sú mi blízke.
Psychiatrická liečebňa, ktorá vznikla vďaka jednému zo zakladateľov slovenskej psychiatrie profesorovi Karolovi Matulayovi, mená starých psychiatrov, nemocnica na Cajle, posledné dni Krčméryho, vilka, domček, skleníky aj kaplnka, aj katedra literárnej vedy, to, ako sa vtedy písalo a o čom, a napokon fara v Kráľovej pri Modre pod kuratelou evanjelického farára Jána Petríka a ich rodinné spoločenstvo. Povedz slovo čisté je knihou aj o nás, o našom malokarpatskom regióne, o ľuďoch, ktorí tu žili a či chceme, alebo nechceme, sú naším podhubím.
Psychiatrická liečebňa vďaka profesorovi Matulayovi a neskôr aj jeho nástupcom bola v čase neslobody nielen „nemocnicou“, ale stala sa akýmsi útočiskom ľudí, ktorí boli režimu nepohodlní, „vonku“ vytŕčali a narážali na nepochopenie a politickú nevraživosť. Profesor Krčméry tu mal vytvorené neobyčajne vľúdne podmienky na život i na prácu. Nemocnica mu dokázala zabezpečiť pracovné podmienky, vytvorila mu pracovňu, ba dokázala aj zachovať to, čo napísal. Dokonca to postúpila vydavateľstvu Tatran, ktoré v päťdesiatych rokoch pripravovalo jeho súborné dielo.
Z maminho rozprávania viem, že dnešná „pinelka“ bola aj neskôr v čase normalizácie miestom, kde sa ľudia mohli svojským spôsobom ukryť. Podobne veľkoryso sa k nim správali aj neskorší riaditeľ profesor Jozef Pogády, lekári a iný ošetrujúci personál. Napokon, čitatelia si isto pamätajú, ako vo svojich knižkách opísal toto prostredie Rudolf Sloboda.
Na oddeleniach kedysi pracovali sestričky vincentky, omše slúžieval katolícky kňaz z Pezinka. Knižka však nehovorí iba o perzekvovaní katolíckeho kléru, ale spomína i prenasledovanie vtedajšieho kráľovského kňaza Jána Petríka, ktorý má veľkú zásluhu aj na poslovenčení a zjednotení evanjelických bohoslužobných poriadkov.
Kniha Antona Baláža sa tak stáva nielen zaujímavým príbehom, no ako vlastne všetky jeho knižky zakresľuje a zaľudňuje biele miesta na mape, ktorú akože všetci poznáme. Je, alebo mala by byť, pre nás akýmsi topografickým návodom, kadiaľ a kam ísť, aj so stopami tých, čo tu kráčali pred nami. Stopami, ktoré si nemusíme všímať a často ani nevšímame, len neviem, či ak ich odignorujeme a nevezmeme aspoň do úvahy, či sa vo svete nestratíme.