Parlamentné strany už dávno neriešia to, čo je úlohou politiky. Už nejde o ideály ani o ľudí, ani o dobre spravovanú spoločnosť a jej zdroje, od finančných cez prírodné až po tie ľudské. Už nejde o každodennú cestu k lepšiemu svetu pre všetkých. (Vážení priatelia, áno, pre všetkých!) Už ide iba o to, kto dobyje ktorý hrad a kto bude z neho zdroje odčerpávať pre seba a svojich ľudí alebo ich zneužívať na vlastné ideologické ciele.
Nechcela som však písať o politikoch a političkách. Moju eufóriu z regionálneho prepadu ĽS NS drví radosť aktivistických kolegov a kolegýň, zvlášť ak sa pohybujú v ľudskoprávnom priestore, z víťazstiev bigotne katolíckych kruhov.
Tie ak by na Kotlebovom príklade nepochopili, že sa im pri šírení svojho „evanjelia“ oplatí dobýjať aj regióny, nevytiahli by Eriku Jurinovú z parlamentu a z jeho ľudskoprávneho výboru na župný úrad v Žiline. Odmietať iné typy rodín ako tie, ktoré tvorí muž, žena a deti, nedať priestor ochrane žien pred násilím, lebo Istanbulský dohovor je fuj, či ovplyvňovať reprodukčné práva žien, kultúru a vzdelávanie detí, to všetko sa dá aj na regionálnej úrovni.
„Hurá, Fico dole, lebo Fico!“ je rovnako zavádzajúci pokrik ako „Hurá, Kotleba dole, lebo fašisti!“ Tešiť sa z víťazstva Jurinovej v Žiline či podporovať Jána Mrvu v Bratislave je asi taká radosť, akú môže pociťovať myš (ak by si to uvedomovala), že ju mačka nechytila a nedala si ju na obed dnes. Človek aspoň vidí, ako sme na tom s pochopením ľudskoprávnych tém aj medzi ľuďmi, u ktorých by sa dalo automaticky predpokladať, že už nie je čo vysvetľovať. Zjavne je.
Až mi je z tohto úzko. Nie iba z jasne čitateľných fašistov, ktorí nám zostali v Národnej rade a veľmi pravdepodobne tam aj zostanú. Dôležité je, aby zostali – tak ako je to vo väčšine krajín Európskej únie – na okraji aktívnej politiky, kam ako extrémisti patria.
Úzkosť sa ma zmocňuje až pri predstave, že ani ľudskoprávne zmýšľajúci nevidia hnedú spojnicu so stranami a ľuďmi, ktorí sa snažia dobyť svet, nie iba regióny, katolíckou cirkvou predžutými „myšlienkami“ a ich povinným uplatňovaním v každodennom živote nás všetkých, nielen svojich ovečiek.
Obávam sa, že ak ktosi nerozumie, či nechce rozumieť, že chrániť zeleň alebo pamiatky je z rovnakého súdka ako chrániť práva ľudí, nerozumie ani tomu, že práve kvázivšespájajúce kompromisy „dole“ legitimizujú diskriminačné postoje a ich následky na vyšších úrovniach. Nechápu, že práve pre ne sedia v parlamente fašisti a ich menej čitateľné odnože naprieč celým politickým spektrom.
O pochopení, že ľudským právam sa dá škodiť nielen na úrovni Národnej rady, ale aj z krajov či obcí, svedčia všetky antikotlebovské výzvy, ktorými žilo Slovensko pred regionálnymi voľbami. Teraz už stačí iba pochopiť, že nielen šéfko s fúzikmi je „špecifickým“ vnímaním ľudských práv živý.
