Deň červených makov

11.11.2017 09:00

Spomínam si, ako som pred pár rokmi s najhlbším dojatím prijal od slovenského vojaka, stojaceho neďaleko zastávky v meste, skromný červený pamätný kvietok – symbol, spolu s vysvetľujúcim letáčikom.

Rozdával ich okoloidúcim s tichou a dôstojnou skromnosťou. Pripol som si ho hneď v električke a nosil na vetrovke po celý deň.

Mne osobne pripomenul prvú svetovú vojnu, teda jej koniec, ktorý vyhlásili 11. 11. 1918, dokonca v akejsi mystickej symbolike čísel presne o 11. hodine a 11. minúte. Preto bol postupom času práve 11. november označený za medzinárodný Deň vojnových veteránov ako spomienka na padlých vojakov, ktorí prejavili ochotu slúžiť vlasti a obetovali jej život. Je spomienkou na všetkých tých, ktorí položili to najcennejšie pri plnení svojich vojenských povinností v boji, či skonali na následky vojnových zranení alebo chorôb, ktoré vojna so sebou priniesla.

Prvá svetová vzala život i môjmu prastarému otcovi, ktorý padol v radoch rakúsko-uhorskej armády kdesi v Rusku. Vo vojne, ktorá nám dnes pripadá akosi vzdialenejšia a akoby menej významná, ako tá, čo prišla krátko po nej, teda o dvadsať rokov neskôr a stála svet asi desaťkrát viac obetí. Bola to strata, s ktorou sa naša rodina dlho a ťažko vyrovnávala. Najmä vdova, prababička, na ktorú dosadli všetky starosti o výchovu detí a o hospodárstvo bez perspektívy a nádeje, ktorú by bol návrat starého otca predstavoval.

Nebola to však na Slovensku jediná rodina, veď išlo o straty, ktoré v tej či onej miere postihli celú krajinu. Stačí si pozrieť našu medzivojnovú literatúru a aspoň z nej si urobiť obraz o krutom zásahu do ľudských osudov.

Prababička mi o starom otcovi často rozprávala, no jeho smrť nikdy neprijala. Zostala presvedčená, že istotne žije niekde inde, že jednoducho akosi v Rusku iba zostal. Napriek početným povojnovým návštevám spolubojovníkov, priamych očitých svedkov jeho konca. Predsa však, aj vďaka tomuto takpovediac celkom zosobnenému pocitu, ktorý mi voči „veľkej vojne“ prababička vštepila, vždy keď som prechádzal mestečkami a dedinkami Slovenska, pristavil som sa aj pri pamätníkoch týchto zabudnutých „starších“ obetí, ktoré neunikli krutému osudu. Predstavovali v radoch konkrétnych mien zoznamy násilne vyčlenených z pospolitosti, no najmä nesmierne chýbajúcich členov rodín.

Každá vojna je krutá, a preto na všetkých padlých vo všetkých vojnách dnes hľadíme s rovnakým smútkom. Možnosti vojaka prežiť sú vždy príliš skromné na to, aby to tak nebolo. Skromný kvietok, vlčí mak, je preto dôstojným a krásnym symbolom. Stal sa ním aj vďaka básni priameho účastníka, kanadského vojaka, chirurga a básnika Johna McCraea – In Flanders Fields. V jeho stiesňujúcom a hlboko ľudskom posolstve, ktoré na nás pôsobí už v prvých veršoch: „V poliach Flámska vlčie maky rastú medzi krížmi, rad za radom, označujúc miesta, kde ležíme; a na oblohe lietajúc, škovránky statočne spievajú, čo zriedka počuť uprostred treskotu zbraní. Sme mŕtvi.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Perla tulip color

Perla tulip color

35,99
Perla Cala Frézia Violet

Perla Cala Frézia Violet

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk