Hovorí sa, že deti nečítajú. Zavše mám dojem, že to vravia tí, čo sami nečítajú alebo nečítajú svojim deťom, zabudli na rozprávky pod perinou, ktoré si všetci zapamätáme na celý život. Oj, na toľko vecí zabúdame, spomienky miznú kdesi za obzorom ako lode, ale Červená čiapočka, Janko a Marienka sa navždy budú špacírovať kuloármi našej duše. A vždy keď ich stretneme, spomenieme si na babičkin či mamin hlas, na to, ako zavše uprostred rozprávky zaspávala od únavy a ocitla sa v inej, možno takej zo života. Ako sa jej zívalo, ako voňala nočná košeľa alebo aké bodkované boli naše periny.
Predstavte si, že sú deti, ktoré namiesto toho, aby bežali zo školy domov, idú do knižnice, mrvia sa v policiach, listujú, začítajú sa postojačky, majú to tu v malíčku a niektoré sa v našich policiach s detskými knižkami vyznajú lepšie ako ja. Sú deti, ktoré vedia, čo práve vyšlo, a sú mamy, ktoré vodia do knižnice bábätká a požičiavajú si leporelá a potom nám ich také ožužlané vracajú.
Jedna z vecí, čo by som si nevedela predstaviť, je život bez kníh. Pri tejto predstave mávam podobný pocit ako pri čítaní starého šlabikárového textu s názvom Keď bol Janko sám na svete, kde sa chlapček Janko jedného rána zobudil, mohol sa hrať so všetkými hračkami a jesť cukríky aj čokoládu, ale na svete bol sám. Nemala som ten text rada.
Bez kníh som na svete stratená. Prevláčam ich po autobusoch, mám ich napchaté pod poduškou, pod posteľou, na stolíku, na kuchynskom stole aj na kredenci. Zavše ich nestihnem ani otvoriť, no pohľad na ne, na to, že viem, že sú a čakajú, stačí, môj svet beží, ako má. Čítanie je pre mňa rovnako prirodzené ako dýchanie, spanie, jedlo či voda, a to, že niekto nečíta, alebo vyhlasuje, že s čítaním je amen, si neviem ani predstaviť. Vždy mám pocit, že mám do činenia s iným živočíšnym druhom, s ktorým sa nedohovorím. Odmietam debaty o zmysle čítania, pre mňa je zmyslom života!
Deti čítajú rady! My dospelí sme prestali čítať! Začnite deťom čítať a rozprávať sa s nimi o knižkách! Možno by sme sa niekedy všetci mali vrátiť a pokračovať od začiatku, zablúdiť v medenej hore, ulomiť si halúzku v striebornej či mlčať ako Bajaja. Zavše to prináša zlaté princeznovské jablká, a to rovno k nohám.
Julinkin prvý bál, scénu, kde Natašin otec ide tancovať Danilu Kupora, Popolušku, čo trieli z bálu len v jednej malej topánke, pokojne vymením za všetky naozajstné plesy – hasičské, keramikárske, poľovnícke, maďarsko-slovenské či v opere… Najradšej plesám v čiernom tričku doma za stolom s okuliarmi na nose. Keď niekto nečíta, je to na ňom vidno. Chyba krásy, nepomôže ani kaderník!
Minule ku mne prišla dcéra s prázdnym kufríkom a vraví, mama, toto je môj kufrík, pozri sa, čo v ňom nemám!