V roku 1983 zvolala nórska politička Gro Harlem Brundtlandová tzv. Brundtlandovej komisiu. Jej úlohou bolo vypracovať spoločný postup krajín v duchu „udržateľného rozvoja“. Ale už zo dve desaťročia predtým začali ako huby po daždi vznikať „agentúry pre ochranu životného prostredia“; politici sa pretekali v podpisovaní nových environmentálnych programov.
Environmentalisti vyhlasovali národné parky, deklarovali štruktúrované stupne ochrany pásiem, definovali hranice rezervácií národov zdecimovaných ako bizóny. Dohovárali sa s investormi, pestovateľmi geneticky modifikovaných superplodín, zástupcami Svetovej banky, politikmi a ďalšími „vlastníkmi“ prírody. Mánili od nich prísľub „kompromisu a spolupráce“ – aby tí zakaždým, keď sa objavila nová kvapka ropy, vyrástol nový strom či v rieke sa z kómy prebrala prvá ryba, všetky nedotknuteľné medzinárodné dohody zmietli zo stola a podnikli ďalšie víťazné ťaženie v násilnom pľundrovaní matky zeme.
V 80. rokoch minulého storočia sa už nedalo tutlať, že Svetová banka rozšírila svoj vplyv v treťom svete a ekonomická globalizácia slávila pod krídlami thatcherizmu a reaganizmu triumf. Jediné, na čo sa odvtedy environmentalisti zmohli, bolo zriadenie niekoľkých ďalších štvorcových metrov pre exempláre divej zveri, ktoré ešte nestačila vyvraždiť modifikovaná sója či bohovsky presná muška podnikateľa na výlete v safari – odrobinka vďaky zo zasadnutia za spoločným stolom so správcami „slobodného sveta“. Celkom očividné sa to stalo po zrútení sovietskeho bloku, v ktorom sa anachronickým masírovaním diskurzu o zlom, ukrutnom komunizme s radmi na mandarínky, aj po takmer 30 rokoch výživne darí udržiavať dogmu o jedinom možnom svete. O svete, v ktorom ochrana prírody rovná sa „nevyhnutné“ ustupovanie neviditeľnej ruke trhu.
Ale v západnom ľavicovom myslení sa už pred polstoročím ukotvilo poznanie, že environmentalizmus je asi taký účinný ako charita: usiluje sa zaplátať diery, ktoré sám spôsobuje. Vznikla tzv. politická ekológia, ktorá presne pomenovala neduhy oboch vtedy oficiálne protistojacich systémov: „Socializmus nie je lepší ako kapitalizmus, ak pracuje s tými istými nástrojmi. Ani on nie je obrnený voči technofašizmu, dokonca tým menej, čím väčšmi upevňuje mocenskú dokonalosť štátu bez toho, aby paralelne podporoval autonómiu spoločenstiev a jednotlivcov. Práve tieto autonómie sú stredobodom ekologického úsilia, ktoré je jednou z hlavných dimenzií antikapitalistického zápasu,“ napísal André Gorz.
Dilema je jasná. Môžeme pokračovať v étose progresu stelesnenom kapitalistickým hospodárstvom, ktorý bude plátať ekologickú (a teda i ľudskú) katastrofu environmentálnou charitou. Alebo si môžeme zvoliť sociálnu a politickú ekológiu, ktorá trvá na postupnej, trvalej rekonštrukcii paradigmy prvého sveta. Možno je už neskoro, no je dobré po sebe zanechať aj inú ako uhlíkovú stopu.