Otázka obyčajne predurčuje odpoveď a nedáva priestor na premýšľanie. Z rozhovorov o literatúre sa vytratila poézia, podobne ako sa vytratila z animovaných filmov pre deti a z filmov vôbec. Vyprachal z nich šmrnc, provokácia, pýtajúci takmer nikdy neoponuje, naopak, už v otázke akoby pritakal. Aj čitateľ, aj pýtajúci sa, ba aj „odpovedač“, všetci si tuším zľahčujeme život, niekedy si citlivé zmysly otupujeme mechanickými „snímačmi“ počítačov a iných komplikovaných prístrojo. Jemnosť nášho vnímania chátra rovnako ako citovosť a ostrovtip.
Rozhovor o umení už dlho nie je rozhovorom o tvorbe, o tom, ako dielo vzniká. Väčšinou ide o akési klingáčikovské „poskakovanie“ okolo horúcej či vychladnutej kaše, ktorú akoby zhovárajúci sa ani neokoštoval. Asi preto, lebo niet času, niet času fúkať, ani čo páli a čo nepáli. A vôbec, kto by už fúkal studené?
Hovoriť o autorových stopách v texte, o košatých či holých vetách, o všetkých tých textových vrstvách, kábloch, drôtoch a križovatkách, o interpunkčných či iných materských znamienkach textu, trebárs aj o klebetách, ktoré zohrávajú takú významnú úlohu v dejinách literatúry, o žarte, odvolávkach na iné texty, o spisovateľských „prekradoch“, o rozdieloch „medzi tichom a mlčaním“, o tom, ako súvisí osobný život s tým, čo spisovateľ napíše… V dobrom rozhovore by spisovateľ mohol prezradiť niečo, čo je jeho vlastníctvom, ochrannou značkou a nevyjavuje sa každému na počkanie.
Raz ma Rudo Sloboda odprevádzal na zástavku v Devínskej Novej Vsi. Už vtedy sme sa zhovárali o tom, ako na Slovensku chýba dobrý literárny časopis s dobrými rozhovormi. Časopis, ktorého celé číslo by sa venovalo povedzme iba metafore! Nedávno som čítala, že moderná poézia na Západe sa doslova štíti používať doslovné botanické metafory a rastlinný symbol máva v postmodernom kontexte väčšinou parodické konotácie. Napríklad ako cimrmanovská „zapomněnka“ alebo obscénny význam vstavača polního v češtine.
A ozaj, v poslednom čase je na Slovensku móda písať haiku. Chutia podobne ako sushi na slovenský spôsob! Najradšej mám riasy, zázvor a to rastlinné okolo! Japoncom vraj v poézii doslovná zámena medzi ľudským a rastlinným svetom neprekáža, no západnému človeku áno. Vraj je to zložitá otázka odlišnej kultúrnej psychiky. Na Západe je človek vždy viac ako zviera aj rastlina. Dokonca po anglicky sa akési duševné chátranie vyjadruje idiómom „he became a vegetable“ (stal sa zeleninou), zatiaľ čo Japonci nehanebne a s pýchou hovoria, že sú „rastlinní ľudia“.
Dobrý vysielač potrebuje dobrý prijímač a rozprávači potrebujú poslucháčov. Ale z toho, čo nám dnes servírujú noviny a televízia, sa zdá, že všetci potrebujeme najmä zabávačov, moderátorov, plastických chirurgov a dobrých zubárov, aby nám výbuchy smiechu nekrivili tváre a pristali, aby sme neboli vegetable!