Pravdou je, že dôležito (a trochu nadnesene) znejúca iniciatíva veľa mediálnej pozornosti nepritiahla. Určite menej, než problémy s vytváraním nemeckej vlády či teátro výberu sídla Európskej agentúry pre liečivá.
V istom zmysle je to prirodzené. Za veľkými rečami o „sociálnom rozmere integrácie“ sa skrýva holá pravda, že reálne kompetencie Európskej únie v tejto oblasti sú minimálne. A ešte to tak hodnú chvíľu ostane. Nielen kvôli tomu, že rozsiahlejší presun by si mohol vyžiadať zmenu zmlúv. A nielen kvôli politickej neochote Nemcov (Fínov, Holanďanov…) „doplácať“ (opäť to nezmyselné, nebezpečné zjednodušovanie) na chudobnejších bratrancov na juhu či východe.
Dôvod je aj inštitucionálny: sociálne politiky sa vyvíjali a sú hlboko zakorenené v rámcoch štátov. Dvadsaťsedem rôznych národných sociálnych systémov nie je jednoduché nahradiť jedným európskym. Na európskej úrovni je však možné vytvoriť mechanizmy, inštitúcie, ktoré pomôžu štátom v napĺňaní ich funkcií v sociálnej oblasti.
V skutočnosti to nie je len možné, ale aj potrebné. Minimálne na úrovni eurozóny. Menová únia potrebuje rôzne druhy poistenia: kombinácia spoločných pravidiel a zdieľaných rizík má zabezpečiť, aby krátkodobý a čiastkový problém neprerástol do systémovej krízy celej menovej únie.
V sociálnej oblasti a v oblasti trhu práce by takýmto „poistením“ mohlo byť rozvinutie sociálneho piliera integrácie. Prvé, dôležité kroky sú možné aj bez veľkých zmien zmluvného základu. Koordinácia a v niektorých prípadoch harmonizácia pravidiel – najmä v sektoroch, ktoré sú už dnes silno nadnárodné (digitálne služby, doprava a pod.).
To ešte neznamená, že zamestnanci v celej únii budú dostávať „za rovnakú prácu rovnakú plácu“. Toto pravidlo neplatí ani v rámci národných ekonomík. Bol by to však krok k postupnému vyrovnávaniu rozdielov. Najmä, ak sa EÚ vzdá nesprávneho trendu decentralizácie kolektívneho vyjednávania. Posilnenie sociálneho dialógu na európskej úrovni pomôže stabilite menovej únie i jednotnému trhu.
Posledným prvkom poistenia by mal byť mechanizmus, ktorý štátom umožní prekonať krátkodobé hospodárske problémy bez toho, aby museli škrtiť výdavky na boj s nezamestnanosťou. Európske poistenie v nezamestnanosti, o ktorom sa začalo intenzívnejšie hovoriť počas slovenského predsedníctva v Rade EÚ, môže mať rôznu podobu, no má spĺňať základný účel: má pomôcť zabezpečiť, aby strata zamestnania nebola bezprostredným ohrozením kvality života (a tým kúpnej sily), a budúcich šancí zamestnať sa, bez ohľadu na to, kde v EÚ človek žije.
Ak nemá byť „európsky sociálny pilier“ len marketingovým trikom, ako čeliť dezilúzii ľudí z výsledkov integrácie, je potrebné začať konať hneď. „Sociálny štát“ bol na národnej úrovni postupne budovaný minimálne pol storočia. Pri vytváraní jeho európskej strechy toľko času nemáme.