Keď bol v roku 1997 prijatý Kjótsky protokol k rámcovému dohovoru OSN o zmene klímy, obletela svet aj fotografia jedného z pôvodných obyvateľov Amazónie, ako v tradičnom pomaľovaní vysvetľuje zástupcovi Svetovej obchodnej banky v „tradičnom“ odeve s kravatou, že s riečnymi tokmi, stromami a so vzduchom sa neobchoduje. Brazília je však obrovská, kontrola akýchkoľvek dohovorov je neúčinná a kedykoľvek sa porušuje. A vždy s odôvodnením hľadania nových zdrojov alebo poľnohospodárskej pôdy. Nie je neznáme, že Amazonský prales ťažko utrpel megalomanskými projektmi na začiatku druhej polovice 20. storočia – či už projektom nového hlavného mesta alebo odbočkou Panamerickej magistrály. V druhej polovici sa ťažba nerastných surovín znásobila niekoľkonásobne. Prakticky vždy išlo o zrušenie zákonov, dohôd či ich obídenie „v súlade so zákonom“, a vždy to malo katastrofické dôsledky, ekologické aj spoločenské.
Aprílové protesty odrážali poltisícročný konflikt paradigiem podobne pitoreskne ako stretnutie Amazónčana s bankárom. Pred masívnou betónovou budovou parlamentu v supermeste sa zišli tisícky polonahých obyvateľov Amazónie s pomaľovanými tvárami a honosnými korunami z vtáčích pier, ktorí na kolos útočili lukmi, šípmi a rozhorčenými výkrikmi. Oproti ich vyšla „privítať“ vojenská polícia so slzným plynom, ručnými granátmi a takzvanými bombami s výchovným efektom, čím sa rozumie rachot trhajúci ušné bubienky.
Indiáni, ako dnes súborne nazývame pôvodných Američanov, pravdaže nič nezískali. Koncom leta vláda rezerváciu na 46-tisícoch štvorcových kilometrov v štátoch Amapá a Paraná zrušila, aby sa ťažbou zlata a iných minerálov „pritiahli nové investície, získalo bohatstvo pre krajinu, zaistila zamestnanosť a príjem pre spoločnosť, vždy založené na zásadách udržateľnosti". Mesto Brazília nebolo v poslednom čase dejiskom podobných konfliktov prvýkrát. Možno najväčšie protesty sa týkali stavby priehrady Belo Monte na rieke Xingu, ktoré v tom istom duchu „bohatstva pre krajinu“ ako Temer presadzovali jeho predchodcovia Inácio Lula da Silvia aj Dilma Rousseffová.
V novembri pred dvoma rokmi po pretrhnutí priehrad v štáte Minas Gerais zaplavil odpad priemyselnej ťažby oblasť veľkú asi ako Slovensko, zanechajúc za sebou tony mŕtvej riečnej fauny a tisíce ľudí bez strechy nad hlavou. V tom istom roku podľa Katolíckej misionárskej rady pre pôvodné obyvateľstvo zavraždili asi 140 obyvateľov pralesa, o 130 percent viac ako v 2013. Za tento rok sa zatiaľ čísla nikde neuvádzajú. Ale ťažba je v plnom prúde.