Mal by eurozónu zastupovať na zasadnutiach Medzinárodného menového fondu a ekonomických fórach, ako je G20 – čo by bolo racionálne, no politicky ťažko stráviteľné pre členov, ktorí takto svoje miesto stratia.
Do vnútra menovej únie by bol zodpovedný za kontrolu dodržiavania rozpočtových pravidiel a koordinácie hospodárskych politík. Zároveň by disponoval „fiškálnou kapacitou“ – rozpočtom, ktorého hlavnou úlohou by bolo podporovať stabilitu spoločnej meny. Oproti Macronovmu návrhu „rozpočtu eurozóny“ sú tu však dva zásadné rozdiely.
Po prvé, komisia nechce vytvorenie samostatného rozpočtu, len ďalšej kapitoly v rámci viacročného rozpočtového rámca. Má to svoje výhody: kontrolu nad „fiškálnou kapacitou“ by mal aj Európsky parlament, a rozhodnutia by boli transparentnejšie a demokratickejšie, než ak by ich robila len euroskupina, za zavretými dverami.
Na druhej strane, výška takejto fiškálnej kapacity bude výrazne obmedzená. Rozpočtový rámec sa dohaduje na niekoľko rokov dopredu (v súčasnosti na sedem). Pri plánovaní bude musieť „stabilizácia eurozóny“ súťažiť s inými prioritami únie: od poľnohospodárstva cez kohéznu politiku, po podporu vzdelania, výskumu či ochranu vonkajších hraníc. A nebude sa deliť veľmi veľký koláč. Ak by sa aj podarilo dohodnúť na vytvorení nových zdrojov európskeho rozpočtu (napríklad nejakou formou európskej dane), celková výška by veľmi nepresiahla súčasnú hranicu približne jedného percenta HDP EÚ.
Podčiarknuté a spočítané: rozpočet pre eurozónu bude príliš malý na to, aby dokázal dostať krajinu z hospodárskych problémov. Tobôž ak by to mal byť niekto z väčších členov.
Pri najbližšej väčšej kríze – spúšťačom môžu byť vonkajšie udalosti, mimo kontroly EÚ, ako to bolo v rokoch 2007/8 – sa tak môže ukázať, že plánované zmeny nebudú stačiť. Koniec koncov, nápad z vytvorením bankovej únie tiež nevzišiel z nejakého dlhodobého strategického plánu, ale predovšetkým z nutnosti. Z ohrozenia samej existencie menovej únie v lete 2012.
Veriť, že sa krajiny eurozóny vrátane Slovenska na také niečo vopred preventívne pripravia, by bolo naivné. Maximálne možno dúfať, že v poslednej možnej chvíli, keď vyskúšajú všetky ostatné riešenia, kvázi riešenia a fingované riešenia, sa odhodlajú na správnu vec.
V diskusiách o budúcnosti eurozóny bolo Slovensko dlho verným zástancom nemeckého rigidného prístupu ktorý dlhodobú udržateľnosť eura ohrozuje. Až v poslednom období začalo ministerstvo financií komunikovať otvorenejšie postoje. Verme, že to nebola len súčasť kampane v rámci (neúspešnej) kandidatúry nášho ministra financií na post predsedu euroskupiny.