Zavolá mi, opýta sa, ako sa mi darí, ako sa darí deťom, dokonca aj na psa sa opýta. Keď sa nehlásim a vidí, že svietim na sociálnej sieti, pošle mi správu. Keby som bola taká dobrá pacientka ako on doktor, možno by som bola zdravá ako rybička. Fajčím, jem sneh, keď ho niekde zbadám, zle sa obliekam, nešportujem, mám nadváhu…
Väčšina doktorov pre slabosti pochopenie nemá. Ani by som sa im o niektorých neodvážila povedať. Pán profesor Traubner hej. Možno preto si ho obľúbili aj všetci moji spisovateľskí kamaráti. Číta knižky, chodí na naše besedy, akoby sme si pri rozhovore v ambulancii nemuseli vysvetľovať niektoré „pojmy“ alebo dojmy. Mám pocit, že sa rozprávam s kamarátom z „mokrej štvrte“, trochu aj s kolegom, lebo veď nedávno mu vyšla knižka.
Knižka, rozhovor s historičkou Katarínou Hradskou Tak čo vás trápi, nie je žiadnym nudným exkurzom do ambulancie neurológa, hoci, keď vás začne trápiť napríklad krčná chrbtica a vy začnete klikať po internete a určovať si laicky diagnózu, každý rozhovor v ambulancii s odborníkom je na nezaplatenie. Najmä ak diagnózy, ktoré ste si našli, zmätie zo stola.
Je to kniha, akých by malo vychádzať viac, aké by mali ponúkať na stredných školách ako doplnkové čítanie v rámci dejepisu, ale aj etickej výchovy. O neľahkom osude židovskej Traubnerovskej rodiny, ale aj o pokore lekára a človeka. Neverím, že mladý človek, ktorý si pozorne prečíta knižku Pavla Traubnera, bude zľahčovať historické udalosti, ktoré sa odohrali počas druhej svetovej vojny! A napriek tomu, alebo práve preto, Pavol Traubner nezostal zatrpknutý či ukrivdený, naopak, to, čo je v knižke najsilnejšie, je chuť žiť, jeho radosť zo života a z toho, čo všetko život ponúka. A to napriek tomu, že sa celý život stretával s chorými ľuďmi!
Radosť zo života je prenosná. Tú mám napokon vždy, keď sa stretneme niekde na kultúrnej akcii či spisovateľskej besede. A mám ju aj v jeho ordinácii, kam chodieva akože na tri-štyri hodiny, ale trávi tam celé dni. Manželke vraj hocikedy povie, že keď raz nepríde domov, nech ho hľadá v krematóriu.
Aj ja som mala mamu doktorku. S pánom profesorom boli spolužiaci. Tiež celý život chodila do roboty, aj keď už nemusela. Hoci stále vravela, ako raz zostane doma a bude oddychovať. Vedela som, že by si život bez svojich pacientov nevedela predstaviť. A keď napokon doma zostala ako pacientka, chodievali za ňou a radili sa cez telefón. Maminka už nežije, ale dodnes ma zastavujú ľudia, ktorým pomohla ako lekárka alebo aj ako človek. Rozosmejem sa, keď si pýtajú radu do života, akoby povolanie psychiater bolo dedičné. Teraz by som všetkých najradšej poslala do štátnej na neurológiu.
Ľudský život sa má vyrozprávať, aby sa vedelo. Aspoň deťom alebo vnúčatám. A život, o ktorý bolo treba bojovať a neskôr naplniť zmysluplnou prácou, aj knižne. Má to svoj význam. A najmä dnes, keď sa tu niektorým zdá, že žiadnych krívd nebolo alebo že ich vedia zdôvodniť či ospravedlniť!