Problémom je, že diskusiu vracia na začiatok: k vyhýbaniu sa najťažším otázkam.
Jedným z programov summitu lídrov EÚ je problém migrácie. Tlak na hranice EÚ je výrazne nižší než v roku 2015, no pokoj je dočasný. Napriek všetkým veľkým vyhláseniam nebola EÚ schopná urobiť nič zásadné s príčinami migrácie (a v najbližších rokoch nebude – to by si mali uvedomiť všetci volajúci po „riešení problému tam, kde vzniká“). Efektívnejšia ochrana hraníc a spolupráca so susednými krajinami sú, v lepšom prípade, len jednou súčasťou riešenia.
Čo je najdôležitejšie, krajiny únie doteraz nenašli spoločný názor na to, akým spôsobom zdieľať bremeno, ktoré vytvára príchod veľkého množstva migrantov (nech už sú dôvody ich príchodu akékoľvek). Jedovatá politizácia otázky „kvót“ vládami visegrádskych krajín prináša svoje ovocie. Výsledkom je nefunkčná spoločná azylová a migračná politika a postupný rozpad Schengenu.
V tejto situácii nastupuje Donald Tusk s novou verziou starej piesne: zamerajme sa na to, na čom sa dokážeme zhodnúť. Inak povedané, zabudnime na kvóty (stále presadzované Európskou komisiou a niektorými členskými krajinami). Hlavnými piliermi jeho návrhu sú, ako inak, lepšia ochrana hraníc, lepšia spolupráca s krajinami pôvodu a tranzitnými krajinami a „obnovenie dôvery medzi členskými krajinami“, ktoré pomôže nájsť spôsob, ako „kombinovať zodpovednosť a solidaritu“.
Prvé dva body ani nemusíme rozoberať. EÚ to robila, snaží sa robiť a je to súčasťou návrhov Európskej komisie. Dohoda s Tureckom ako-tak funguje (za cenu kompromisov s morálkou a medzinárodným právom a našej závislosti od režimu prezidenta Erdogana), no replikovanie podobnej dohody v Líbyi je nereálne. Hranice sú menej priepustné (cenu platia samozrejme utečenci), no hermeticky ich uzavrieť nedokážeme – najmä v prípade silnejších migračných vĺn. Podstatný je tak tretí bod, ktorý je ďalšou variáciou na „flexibilnú solidaritu“: nenúťme krajiny prijímať žiadateľov o azyl, dajme im možnosť prispieť „inak“. Tusk tak celú diskusiu vracia späť k neplodným pokusom slovenského predsedníctva. Prípadne do prvého polroka 2015, keď mali krajiny prijímať žiadateľov „dobrovoľne“.
No takýto prístup je „flexibilný“ len pre krajiny, ktoré majú to šťastie, že nie sú migračnou krízou zasiahnuté. Grécku, Taliansku či Malte (prípadne ďalším, ak sa zmení trasa migračných tokov) nedáva inú možnosť, než sa zmeniť na veľké zberné utečenecké tábory. To môže znieť ako „férová dohoda“ len niekomu, kto je pohodlne ďaleko od preplnených táborov v Lampeduse či na ostrove Lesbos.
Diskusii o migrácii dominuje strach z „hrozby“, ktorá sa môže kedykoľvek „preliať naším kontinentom“. Migrantov vnímame ako „bezpečnostné riziko“, ktoré treba zastaviť a vrátiť, odkiaľ prišlo. Ani slovo o tom, že tým, čo utekajú pred smrťou, prenasledovaním či nepredstaviteľnou mizériou, máme povinnosť pomôcť. A treba sa dohodnúť, ako sa o tú povinnosť podelíme.