Založiť si vlastnú banku a nechať ju zbankrotovať kvôli poskytovaniu slabo zabezpečených úverov kamarátom sa podarilo vo svete naozaj mnohým „expertom“. Pravidlo morálneho hazardu, kde sú zisky z podnikania súkromné, ale straty sa zoštátňujú, sa v uplynulých dvoch desaťročiach naplnilo v najväčšom meradle v USA.
So zachraňovaním bánk, ktoré sú príliš veľké na to, aby padli, má svoje skúsenosti aj Slovensko. Prvé bankové zemetrasenie zažila presne pred dvoma dekádami vtedajšia Investičná a rozvojová banka (IRB), na ktorú musela NBS 19. decembra 1997 uvaliť nútenú správu. Dôvodom bola neschopnosť banky vyplácať vklady vystrašeným sporiteľom, ktorí už niekoľko týždňov predtým z nej začali masívne vyberať svoje úspory. Táto tretia najväčšia banka s prevahou štátnych akcionárov zdedila už pri svojom vzniku v roku 1992 do vienka slabo výnosné úvery na výstavbu atómovej elektrárne Mochovce a úverový monopol na financovanie bytových družstiev.
Uprednostňovanie politických záujmov a ignorovanie zásad obozretného podnikania spolu s úverovým dedičstvom z minulosti sa v IRB podpisovali pod čoraz väčší objem zlyhaných úverov. Z nich sa časť týkala napríklad privatizácie štátnych podnikov v krajine alebo dokonca skrytého úverovania nákupu samotných akcií banky, čo aj podľa vtedajšej právnej úpravy bolo v rozpore s bankovými pravidlami. K potopeniu banky na sklonku roka 1997 prispeli svojím dielom aj slabí manažéri dosadení novým akcionárom prepojeným na VSŽ Košice, ako aj čoraz vyššie úrokové sadzby, za ktoré si banka dokázala obstarať zdroje na obsluhu úverov.
Vyhlásenie nútenej správy si v nasledujúcich rokoch vyžiadalo vysoké náklady zo strany štátu na záchranu banky, ktorú bolo nutné ozdraviť za mnohonásobne viac peňazí, ako sa ju v roku 2002 podarilo predať maďarskej OTP Banke. Mnohí politici záchranu vtedajšieho bankového kolosu na hlinených nohách považovali za plytvanie verejnými financiami. IRB v rámci reštrukturalizácie urobila iba to, čo iné (oveľa významnejšie banky v EÚ) po roku 2008, ktoré museli byť zachraňované zoškrtaním doterajšieho akciového kapitálu a jeho následným napumpovaním zo štátnych zdrojov označovaným ako zoštátnenie.
Ozdravný bankový očistec IRB nebol na Slovensku úplne prvým, pretože odkrájať zlé úvery sa štát veľmi neslávne pokúsil už v prípade ČSOB (1992 – 1993), aj keď vtedy sme za vlastné chyby zaplatili „iba“ výnosom, ktorý sme mali dostať z predaja slovenského podielu akcií ČSOB novému belgickému akcionárovi. Čierna kniha zlyhaní politikov a niektorých vysokopostavených bankárov z prostredia ČR a SR by asi predstavovala tisíce strán textu, ktorý je vhodný len na poučenie z minulosti, aby sa bolestivé chyby na úkor nás všetkých už nikdy neopakovali. Čerstvý prípad insolventnej poisťovne Rapid Life však ukazuje, že sme asi nepoučiteľní.