Poodťahovať postele, prekutrať špajzu, zásuvky, šatník, vyhodiť, čo nepotrebujeme, odložiť, čo potrebujem, aj veci, ktoré nepotrebujem, lebo mi je ich ľúto. Všetkého sa dotknúť, chytiť do ruky, poobzerať si veci v rukách, spomenúť si na niektoré upratovania s mamou aj babičkou, na ich zvady, lebo babička vždy našla veciam celkom originálne miesto, zavše to vyzeralo, že ich náročky pred mamou skrýva.
Aj naša mama niektoré veci u mňa skrývala, ja som ich hľadala a frfotala podobne ako ona, keď to robila u nás babička. Mamy niet a tak ťahám nábytok sama, sama si skryjem a po čase nájdem a poteším sa. Skalujem po dome, prekladám, ťahám, odsúvam, pritláčam, oprášim, ometiem, utriem, povysávam.
Viaceré kamarátky sa čudovali. Kaziť si predvianočný čas upratovaním a vypekaním! Ježiško sa predsa narodil v maštali, netreba to preháňať, koláče sa dajú objednať a cez vianočné sviatky predsa nechodia kontroly z hygieny.
Narodil, netreba a nechodia. Rada vinšujem ako kedysi náš pán farár, aby sa medzi nami narodil Ježiško. U nás doma, v našich kuchyniach. Návšteva jedna z najvzácnejších.
Keď máme narodeniny, oslavujeme ich, pozývame hostí, pekne sa oblečieme a nastrojíme. Na Vianoce ešte viac. A k tomu končí rok. „Vsjo pravalilas, možna snova načináť“! Odznova, s čistým stolom. To upratovanie je viac ako upratovanie. Odrazu po roku príležitosť rechnovať. Utrieť a očistiť.
Pozvať toho Ježiška z maštaľky k nám do izieb a kuchýň, k rozhovorom pri stromčekoch a stoloch, zažnúť mu farebné svetielka, prevliecť mu periny, prichystať dary, nadviazať na predkov, vytiahnuť staré dečky, ktoré mávali na stole babička a mama, naškrobiť a ožehliť ich a spomenúť si pri tých pikotkách a mešterkách, ako frfotali, že sa to zle robí, pohladkať na skle fľak, čo nejde dolu a je tu s nami celý rok, nájsť mamine recepty na koláče, usmiať sa nad babičkiným slovom „dlapky“, usmiať sa pod fúzy a spomenúť si na koledu, v ktorej sa spievalo: „jako jako já ti ho dám, keď ručiček nemám, len také kymličky, čo nosá knižečky“, usmiať sa po polnočnej, keď začujem Tichú noc na trúbke z kostolnej veže, zájsť na cintorín a položiť tam anjelika zo stromčeka…
Čoraz častejšie všetkým, čo robím, nadväzujem na predkov. Ešte aj pri rodinných stretnutiach ich stále spomíname, sú tu s nami, prechádzajú sa nečujne po tých čistých povysávaných kobercoch, sadajú s nami k stolu, koštujú koláče, zažínajú stromček, ešte aj v perinách, čo sme prevliekli, majú miesto v modlitbách, ktoré im venujeme.
Bez nich by Vianoce neboli, ako by neboli bez toho poriadku. Ja nechcem vianocovať v maštaľke! Vianočný príbeh je pre mňa čímsi viac ako príbehom, ktorý treba komentovať. Ja nemusím, ja ho prežívam po svojom. Každý rok upracem, napečiem, zájdem do kostola, pokloním sa pri jasličkách a zasadnem s rodinou k stolu. Nad stolom ako anjeli lietajú všetci naši blízki z neba a zavše sa chvíľa vydarí a medzi nami sa narodí Ježiško!