Kto proti moci

, 28.12.2017 16:00

Deň pred Štedrým večerom umrela Zora Jesenská. Bolo to dávno, v roku 1972. Jej náhly skon sa vtedy stal literárnou, ale najmä politickou udalosťou. Napriek tomu, že bol verejnosti utajovaný.

Jesenská bola pre úrady mŕtva od vstupu vojsk Varšavskej zmluvy. Odsúdila ho ako mnohí, ale na rozdiel od mnohých nikdy svoje odsúdenie neodvolala. Postupne a potupne ju za to vymazávali z učebníc. Preložila tisícky strán klasiky, podaril sa jej aj husársky kúsok – v londýnskom kníhkupectve naďabila na Pasternakovho Doktora Živaga, vydalo ho nejaké vymyslené moskovské poľnohospodárske združenie.

Doviezla si výtlačok domov, odniesla do vydavateľstva a proti sovietskemu vydaniu sa ani tí naši príčinliví činovníci neodvážili zasiahnuť. Zora Jesenská, zmangľovaná, ako píše jej muž Ján Rozner, začala pestovať sukulenty a kultivovať zem za domom na Vlčkovej ulici. Svojmu mužovi zmierená povedala, že sa už v živote narobila dosť. Opovrhovala poctami režimu, lebo si ho si nevážila. Podľahla leukémii a jej manžel po rokoch, už ako exulant v Nemecku, napísal o nej a tej dobe román Sedem dní do pohrebu.

V kapitole Deň siedmy zaznamenal, ako v Martine, kde sa pohreb Jesenskej konal, činitelia rozoslali obežníky s varovaním: Ak by mal niekto chuť ísť sa rozlúčiť s rodáčkou, spisovateľkou a prekladateľkou, pokračovateľkou rodu Jesenských, nech ráta s následkami. Po pohrebe, na kare v spisovateľkinom rodnom dome, „vždy prudká Soňa“ povie: „To je typické pre tento husákovský režim!“

A na okamih všetci zmĺkli – lebo nadávať na komunistov a komunizmus, to sa patrilo, ale pliesť do toho Gustáva Husáka, to bolo už zas niečo iné. Husák je Slovák a dostal sa na najvyššie miesto v štáte… a má svoj plán, vytiahne káru z blata. Jesenská si to nemyslela, vraj sa preto s mnohými hádala, ale nikoho nepresvedčila, píše Rozner.

Husák o inteligenciu stál, svedčí o tom aj Dominik Tatarka vo svojich emotívnych záznamoch Sám proti noci. Raz si dal kolegov spisovateľov (tak ich oslovuje ako autor Svedectva o SNP) zavolať a žiadal ich, aby mu pomohli konsolidovať. Aby Rusi mohli pokojne odísť domov. Tatarka bol z podobného cesta ako Jesenská – preto zažíval príkoria. Nemusel ich zažívať, ak by sa bol „učesal“ (takto v Tatarkových snoch vystupuje Alexander Matuška – „učesal sa“.). Režim si umelcov, ktorí sa pridali, rozmaznával.

Dnes sa k tomu nikto nepriznáva. Galandovec Rudolf Krivoš je však svedok: Podľa jeho slov sa mučeníci a trpitelia komunizmu množia rýchlejšie ako partizáni po vojne. „Pravdaže, oficiálna moc nám v tvorbe vnucovala nepravdu socialistického realizmu, akurát, že sa to podarilo vnútiť iba niektorým. Bolo to pohodlnejšie a boli v tom aj peniaze.“

Raz, po desiatkach rokov, sa na knižných pultoch objavia knihy o dobe, ktorú žijeme.

Rozmýšľam, kto v nich bude hoci aj zamlčaným podmetom. A spomenie si niekto vôbec čo len na jeho meno? Alebo, nebodaj, myšlienku? Vtedy išlo o záchranu pred tlakom z východu. Dejiny posúdili, kto obstál. A dnes?

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Dominik Tatarka #socializmus #spisovatelia #Zora Jesenská
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
49,99
Kytica Jesona 7

Kytica Jesona 7

39,99
Sweet ružové ľalie

Sweet ružové ľalie

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk