Jesenská bola pre úrady mŕtva od vstupu vojsk Varšavskej zmluvy. Odsúdila ho ako mnohí, ale na rozdiel od mnohých nikdy svoje odsúdenie neodvolala. Postupne a potupne ju za to vymazávali z učebníc. Preložila tisícky strán klasiky, podaril sa jej aj husársky kúsok – v londýnskom kníhkupectve naďabila na Pasternakovho Doktora Živaga, vydalo ho nejaké vymyslené moskovské poľnohospodárske združenie.
Doviezla si výtlačok domov, odniesla do vydavateľstva a proti sovietskemu vydaniu sa ani tí naši príčinliví činovníci neodvážili zasiahnuť. Zora Jesenská, zmangľovaná, ako píše jej muž Ján Rozner, začala pestovať sukulenty a kultivovať zem za domom na Vlčkovej ulici. Svojmu mužovi zmierená povedala, že sa už v živote narobila dosť. Opovrhovala poctami režimu, lebo si ho si nevážila. Podľahla leukémii a jej manžel po rokoch, už ako exulant v Nemecku, napísal o nej a tej dobe román Sedem dní do pohrebu.
V kapitole Deň siedmy zaznamenal, ako v Martine, kde sa pohreb Jesenskej konal, činitelia rozoslali obežníky s varovaním: Ak by mal niekto chuť ísť sa rozlúčiť s rodáčkou, spisovateľkou a prekladateľkou, pokračovateľkou rodu Jesenských, nech ráta s následkami. Po pohrebe, na kare v spisovateľkinom rodnom dome, „vždy prudká Soňa“ povie: „To je typické pre tento husákovský režim!“
A na okamih všetci zmĺkli – lebo nadávať na komunistov a komunizmus, to sa patrilo, ale pliesť do toho Gustáva Husáka, to bolo už zas niečo iné. Husák je Slovák a dostal sa na najvyššie miesto v štáte… a má svoj plán, vytiahne káru z blata. Jesenská si to nemyslela, vraj sa preto s mnohými hádala, ale nikoho nepresvedčila, píše Rozner.
Husák o inteligenciu stál, svedčí o tom aj Dominik Tatarka vo svojich emotívnych záznamoch Sám proti noci. Raz si dal kolegov spisovateľov (tak ich oslovuje ako autor Svedectva o SNP) zavolať a žiadal ich, aby mu pomohli konsolidovať. Aby Rusi mohli pokojne odísť domov. Tatarka bol z podobného cesta ako Jesenská – preto zažíval príkoria. Nemusel ich zažívať, ak by sa bol „učesal“ (takto v Tatarkových snoch vystupuje Alexander Matuška – „učesal sa“.). Režim si umelcov, ktorí sa pridali, rozmaznával.
Dnes sa k tomu nikto nepriznáva. Galandovec Rudolf Krivoš je však svedok: Podľa jeho slov sa mučeníci a trpitelia komunizmu množia rýchlejšie ako partizáni po vojne. „Pravdaže, oficiálna moc nám v tvorbe vnucovala nepravdu socialistického realizmu, akurát, že sa to podarilo vnútiť iba niektorým. Bolo to pohodlnejšie a boli v tom aj peniaze.“
Raz, po desiatkach rokov, sa na knižných pultoch objavia knihy o dobe, ktorú žijeme.
Rozmýšľam, kto v nich bude hoci aj zamlčaným podmetom. A spomenie si niekto vôbec čo len na jeho meno? Alebo, nebodaj, myšlienku? Vtedy išlo o záchranu pred tlakom z východu. Dejiny posúdili, kto obstál. A dnes?