Eurozóna potrebuje dobudovanie bankovej únie, vrátane spoločnej garancie vkladov. Potrebuje aj spoločný dlhový nástroj. Jednotné pravidlá v oblasti rozpočtu a hospodárskych politík sa musia vedieť oprieť o spoločný rozpočet. Časť z toho doteraz suplovala Európska centrálna banka, už čoskoro však nemusí.
Rokovania o obnovení nemeckej „veľkej koalície“ sa začnú čoskoro po novom roku. Ich úspech závisí v zásade len od schopnosti vedenia sociálnych demokratov presvedčiť neochotnú členskú základňu. V opačnom prípade čakajú Nemecko s najväčšou pravdepodobnosťou predčasné voľby a po nich nový pokus o koalíciu konzervatívcov, liberálov a zelených. Účasť liberálov vo vláde bude hlavnou brzdou akýchkoľvek zásadnejších, možno akýchkoľvek, reforiem menovej únie. Ani tandem Angela Merkelová – Martin Schulz však nedáva dôvod na väčší optimizmus. V najlepšom prípade to bude vláda opatrných, polovičatých krokov, zameraná omnoho viac na vnútropolitické problémy.
Domáca politika plne zamestná aj talianskych politikov. Najprv ich čakajú voľby, potom zrejme komplikované zostavovanie novej vlády. Pri troche šťastia ju nevytvoria strany, ktoré by spochybňovali členstvo krajiny v eurozóne. Španielska vláda bude mať plné ruky práce s upokojovaním situácie v Katalánsku – alebo manažovaním ďalšej politickej krízy. Predsedovi eurokomisie Jeanovi-Claudovi Junckerovi a prezidentovi ECB Mariovi Draghimu sa pomaly končia mandáty, ani od nich sa preto nedá očakávať silná iniciatíva.
Francúzsky prezident Emmanuel Macron tak bude v roku 2018 jediným výrazným nositeľom idey reforiem eurozóny. Budú mu však chýbať partneri i spojenci. Zato nájde dosť tých, čo sa do politicky citlivých diskusií nebudú chcieť púšťať. Ústup bezprostredného ohrozenia eura a mierne hospodárske oživenie dávajú šancu kúpiť si o trochu viac času. V lepšom prípade čiastkovými reformami.
V nadchádzajúcom roku sa tak celá diskusia o zásadnej reforme menovej únie asi scvrkne, aj pri mimoriadne priaznivej konštelácii politických hviezd, na tri body. Prvým bude politická dohoda o vytvorení relatívne malého rozpočtu pre eurozónu, pravdepodobne v rámci viacročného finančného rámca EÚ. Jeho úlohou bude podporovať „štrukturálne reformy“ v krajinách, ktoré používajú euro alebo chcú do menovej únie vstúpiť.
Druhým môže byť dohoda o premene tzv. trvalého eurovalu na Európsky menový fond, ktorý by sa mal stať nástrojom na reštrukturalizáciu neudržateľne vysokých verejných dlhov, prísne stráženým pri dodržiavaní podmienok diktovaných veriteľmi. Tretím bodom bude tiché akceptovanie faktu, že prežitie eurozóny stojí na pleciach Európskej centrálnej banky. Pravda, pokiaľ sa v nej nezmení rovnováha síl.
S riešením zásadnejších otázok si tak podľa všetkého budeme musieť počkať na najbližšiu veľkú krízu.