Na námestí syčali vystreľované svetlice, vybuchovali petardy. Oči mi neslzili zo žiaľu či od radosti, iba od štipľavého dymu. Na veľkej svetelnej obrazovke nastrojenej na obchodnom dome svetielkoval čas a polnočné zvony zanikli v rachote delobuchov. Na tribúne sa tiesnil veľký zbor, predseda Národnej rady čosi hovoril, nedalo sa mu rozumieť. Pilo sa šampanské a niektorí si na pokyn premiéra priniesli i rum, ponúkali okolostojacich.
Vítali sme nový štát. „Pôjdeš s nami na Bradlo?“ opýtali sa ma ráno prvého januára 1993 Peter Weiss s Lacom Ballekom. Rovno zo slávnostného zhromaždenia v Národnej rade sme sadli do auta, z rádia nás sprevádzali vyznania k vlasti, k národu, k ľuďom dobrej vôle. Snežilo a cesta bola miestami samý ľad. V Modre sme sa poklonili na cintoríne pri pustom hrobe Ľudovíta Štúra a položili naň kvety. Potom sme kráčali po chodníku na Bradlo. V snehu boli stopy dvoch ľudí: prvý tam prišiel vraj akýsi Rakúšan, druhý aj s rodinou učiteľ z Holíča.
Mohyla sa ukryla v lešení, dul mrazivý vietor, nebolo tu kamier ani cvakajúcich fotoaparátov. Len taká tichá, skoro súkromná oslava veľkého Slováka, ktorého meno kdekto vezme do úst, no myšlienka akoby onemela.
"Dvadsať rokov som chodil k Štefánikovej mohyle. Neviem, kde vtedy boli všetci Slováci, ale tu som ich nevidel,“ povedal spisovateľ Ladislav Ballek, keď sme schádzali po vŕzgajúcom snehu z kopca.
Nuž, tak sme ho vtedy privítali. Jedni rozjasane, ako ohňostroj nad Bratislavou, iní potichu, v zamyslení nad skutkami a životom tých, čo niečo znamenali. Odvtedy dospela celá generácia, vie lepšie, ako to celé bolo. Nie je zaťažená prežitým životom, iba legendami. Napríklad o hrdinstve, z ktorého sa vytratili ľudia, zostali iba schémy. Tie už nemusia odpovedať na otázku, prečo roku 1992 vo voľbách VPN totálne prepadla. Zostali z nej však „komuniti“ (nie je to preklep), vo verejnom priestore veľmi cenení.
Pri štvrťstoročí založenia štátu ich Andrej Kiska vyznamenával. Zakladateľom VPN a MNI sa dostalo, len na zakladateľov Slovenskej republiky rády nevyšli. Prezidentovi poradcovia v duchu svojej krátkej tradície aj tohtoročnú kolekciu ocenení zložili ako signál svojim voličom.
„Súdruh sa na súdruha nesmie vys…,“ hovorí v knihe rozhovore s Karolom Sudorom vyznamenaný Fedor Gál. Reakcie boli, ako každý rok, očakávané. Svoji tlieskali svojim.
Prezident je funkcia reprezentačná a vyznamenania z jeho rúk sú istým symbolom. Dostali ich, ako každý rok, tí, čo sa zaslúžili. O to, že v Prezidentskom paláci sídli ten, ktorý ich vyznamenáva.
Komuniti sa vo svojej bubline cítia dobre, doprajme im to. Slovenky a Slováci sa vyznačujú výdržou, aj toto pominie. Problémom je nedostatok iných komunít. So Štefánikom v hlavách, nie v ústach.