Po deviatich rokoch sme sa obyvateľov Slovenska opäť pýtali na presvedčenia, zásady a princípy, ktoré sú pre nich dôležité.
Prvým pozoruhodným momentom bolo, že ľudia otvárali anketárom dvere častejšie ako v minulosti. Zo sto dverí, na ktoré zaklopali, sa im otvorilo až 65. Môže to byť prejavom dôvery k neznámemu návštevníkovi, ale aj signálom nenaplnenej potreby podeliť sa o svoje trápenie. Zistenia skôr hovoria o prvej možnosti. Podiel tých, čo si pri opytovaní vybrali z dvojice opatrnosť verzus dôvera optimistický názor, sa oproti roku 2008 takmer zdvojnásobil. Doposiaľ najviac anketovaných tiež odpovedalo, že sa cítia veľmi šťastní a že svoj život držia vo vlastných rukách.
Všeobecná dôvera narástla, ale naďalej je veľmi nízka. Fakticky sa len vrátila na úroveň roku 1990. Vtedy tak ako dnes iba jeden z piatich oslovených uprednostnil dôveru k iným pred pochybujúcou opatrnosťou. No v roku 1990 sa výskumníkom otvorilo oveľa viac dverí. V tom čase to bolo bežné. Kolegovia zvyknú hovoriť, že v 80. a 90. rokoch ľudia boli voči výskumníkom či filmárom oveľa ústretovejší. Dotazník, mikrofón či kamera sa vtedy tešili väčšej autorite a dôvere.
Zatvorené dvere neznamenajú nevyhnutne zlú povesť výskumu. Sú aj daňou za to, že spoločnosť je pohyblivejšia. To, že musíme zvládať viac a žiť vo väčšej časovej tiesni. Na zábavky s výskumníkmi či filmármi niet času.
Sociológovia sú oproti filmárom vo výhode. Vieme zaručiť anonymitu. Zmeniť mená, zahmliť kontext alebo názory vyjadriť len v súhrnných číslach. Dokument, v ktorom sú všetky tváre rozštvorčekované a hlasy strojovo zmenené, by sa nedal pozerať.
Slovenský dokumentarista Marek Kuboš venuje svoj najnovší film práve neochote ľudí podeliť sa pred kamerou o svoje názory. Pýta sa v ňom, prečo sa po odstránení hraníc a za rastúcej slobody utvárajú nové hranice medzi nami a množia sa prekážky dokumentovania neštylizovaného života.
Pálčivosť jeho otázky sa takmer nedá postrehnúť. Prehlušujú ju zástupy, ktoré sa každodenne pred kamerami odhaľujú so šokujúcou otvorenosťou. Peniaze rozpúšťajú každú prekážku vrátane základného studu, poviete si. Problém dokumentaristov či spoločenských vedcov spočíva iba v tom, že máte príliš prázdne vrecká.
Rozširujúce sa laické dokumentovanie bez nádeje na honorár naznačuje, že to môže byť aj inak. Mladí i starší držitelia mobilov nakrúcajú, strihajú a režírujú obraz svojho života. Blaží ich byť autormi, a nie objektmi. Hra našťastie nie je jediným miestom pre tento dôstojný pocit. Autorstvo života rastie so zdrojmi a s možnosťami vyberať si. Žičí mu zoslabený tlak tradičných noriem. A tak autority vrátane kamery či vedeckého výskumu strácajú kľúče ku každým dverám.
Zatvorené dvere sú signálom snahy o réžiu svojho života a ochranu osobnej dôstojnosti. Pripomínajú základný princíp, ktorý neslobodno obísť v politike a ani v mene vedy či umenia. Azda sa nám ho v tomto roku podarí spoločne ochraňovať.