Ohniská, ohníčky

Helena Třeštíková sa stala priekopníčkou v nakrúcaní „časozberných“ dokumentár nych filmov. Nápad vraj vznikol počas materskej dovolenky, pri stretnutí so psychiatrom, ktorý jej rozprával, ako dramaticky stúpa rozvodovosť a že by stálo za to sledovať s kamerou vybrané manželstvá niekoľko rokov po sebe.

11.01.2018 17:00
debata (3)

Třeštíková začala roku 1980 dokumentovať život šiestich manželských párov a výsledkom bol cyklus Manželské etudy, ktorý ju katapultoval medzi elitu filmovej dokumentaristiky. Bola jednou z prvých dokumentaristov, ktorí sa náročnej časozbernej metóde začali vo svete venovať. Dopracovala sa k nej sama nehľadiac na zahraničné trendy. Po dvadsiatich rokoch „svojim“ manželom opäť zaklopala na dvere s kamerou, ba podarilo sa jej vrátiť aj po neuveriteľných tridsiatich rokoch.

Tento týždeň Česká televízia odvysielala časť, v ktorej režisérka nahliadla do domácnosti Ivany a Pavla Halamkovcov, ktorí mali pred svadbou možnosť vlastného bývania. Potom prichádza materstvo, dojímavé sú Ivanove koníčky vrátane vystupovania v amatérskom divadle… Třeštíková odsledovala partnerský vzťah naprieč politickým zriadením aj prelomom tisícročia. Získaný materiál sa stal výpoveďou o strednom veku, o dobe, páde totality, spoločenských zmenách, ktoré priniesol, o ľuďoch, ktorí sa pasujú so životom, s jeho radosťami aj so strasťami. Po revolúcii sa Pavel naplno venuje svojim koníčkom, niektoré z nich sa stali jeho zamestnaním, vedie biliardovú herňu, organizuje turnaje, aj obe deti sa venujú biliardu. Ivana sa stará o domácnosť.

Po čase sa ich manželstvo rozpadne a obaja si nájdu nových partnerov. Stále však zostávajú v kamarátskom vzťahu a svojím spôsobom si aj pomáhajú. Čo je to „TO“, čo nás na časozberných dokumentoch fascinuje? Slová, ako sa hovoria a chlieb, ako sa je? A že medzitým, skrátka, ako si tu takto chodíme po svete, strašne rýchlo starneme a rozpíjajú sa nám kontúry, aj že si to uvedomujeme. Život beží, možno by sme mali byť rovnejší, držať sa viac ľudí okolo, rodiny, byť priamejší, ale akosi nám to nejde, ba na niektoré veci časom ani nemyslíme a vôbec nám to nejde, hoci navonok sa akože darí. Film časom získal patinu, všetci v takých „filmoch“ hráme, aj keď nás nesníma kamera. Zostalo mi smutno. Usilujem sa svoj smútok zo života rozchodiť ako všetci: rečami, krikom, buchotom v kuchyni, a nejde mi to zavše podobne ako ostatným. Všetci sme tu takí!

Sedím v kuchyni, moji chlapci odišli, dcéra ešte spí. Možno ma film dojal, lebo je takmer o mojich rovesníkoch. My s mužom starneme zatiaľ spolu, aj nám sa však medzičasom posunulo ohnisko! Třeštíkovej kamera sníma kuchyňu po tridsiatich rokoch. Spomeniem si na prvý diel, kde sa z novej kuchyne tešia mladomanželia. Po čase je kuchyňa to jediné, čo v manželstve neporušil čas. Len radosť vyprchala a rodinný kozub nehreje. Medzitým sa však rozhoria všelijaké iné ohníčky a zohrievajú iné spoločenstvá. Človek je napokon vďačný za akékoľvek teplo.

© Autorské práva vyhradené

3 debata chyba