Nevyplynulo to vraj tentoraz z názorov na to, kam majú namieriť rakety s jadrovými hlavicami, v ktorých sa obaja síce podstatne líšia, no napriek tomu si do budúcnosti sľubovali, že aspoň v tomto jedinom bode budú obe krajiny voči sebe navzájom mimoriadne žičlivé. Aj keď, čo je v taktom prípade úplne pochopiteľné, budú veľkorysé tak akosi protismerne.
Pokiaľ teda prezidenta USA nedostanú niektoré spomenuté rakety, dostane ho istotne kniha amerického novinára Michaela Wolffa Ohnivá zloba: Vnútri Trumpovho Bieleho domu. Prezident tak môže byť zničený americkou literatúrou ešte skôr ako severokórejskými raketami, lebo tak ako si ho Američania zasiahli takpovediac vlastnou knihou, tak si vraj pred pár dňami Kim zasiahol raketou svoje vlastné mesto.
To však stále predstavuje pre Kima podstatnú strategickú výhodu, aspoň na literárnej pôde, lebo podobná, nie celkom pozitívne ladená kniha o jeho mimoriadnej osobnosti v Severnej Kórei iste v najbližšom období nevyjde.
Určitý nepokoj však vyvolávajú aj bližšie štáty. Napríklad názory na voľby prebiehajúce v susednej krajine istým spôsobom rozdeľujú i Slovensko. Teda pri nijakom kandidátovi nie sú jednotné. Tie však majú Slováci veľmi často odlišné aj vo vzťahu nielen k súčasnému, no fakticky i ku každému doterajšiemu slovenskému prezidentovi.
Nemusím v tom mať celkom pravdu, no myslím si, že vlastne aj to prispieva k tomu, že Slováci sú mimoriadne úspešní v politike iných štátov, ba dokonca nezriedka i v medzinárodnom meradle. Veľmi často sa v tom líšia dokonca početné dômyselné politické analýzy. Napríklad vo vzťahu k americkému prezidentovi je istá časť i našich vyspelých politických analytikov akoby na strane Kim Čong-una, no vo vzťahu ku Kimovi, akoby paradoxne, niekedy dokonca tá istá časť, na strane prezidenta USA.
Tvrdím to iba preto, že na domácej pôde to nikdy nie je jednoduchšie ako na svetovej. Najmä ak do toho už od začiatku roka vstupujú všelijaké byty, lietadlá, dane či pozemky. Priestor, v ktorom sa to všetko stráca, nachádza, prevaľuje a mechrí, je akoby dajaká politická čierna diera.
Práve preto ma nesmierne potešil pozmenený názor britského teoretického fyzika Stephena Hawkinga na čiernu dieru samotnú, na ktorú už, podľa všetkého, netreba nahliadať tak čiernobielo a negatívne ako kedysi.
Významný vedec k nej dokonca prirovnal depresiu, ťaživý stav, z ktorého sa pre trpiaceho zdanlivo neukazuje nijaké východisko: „Čierne diery nie sú také čierne, ako sa môže zdať. Nie je to nekonečné väzenie, ako sme si kedysi mysleli. Veci z nej dokážu uniknúť oboma smermi: buď späť von, alebo do iného vesmíru.“
Azda podobným spôsobom, hoci je to niekedy ťažké, ba zdá sa až nemožné, treba pohliadnuť i na vlastný smútok a jeho okolie.