Aristokrati ducha

17.01.2018 09:00

V posledných mesiacoch opustili svet viaceré osobnosti slovenskej kultúrnej sféry.

Páni vo vysokom veku, ktorí bez fanfár po celý život plnili svoje poslanie intelektuálov pracujúcich pre napredovanie slovenskej kultúry a napĺňania (možno nevysloveného) ideálu, že spoločnosť je o to harmonickejšia a plnšia, čím viac ju vedie prirodzene vštepovaná potreba zušľachťovani­a ducha.

Nemýľme si to však s akýmsi teoretickým elitárstvom. Aristokrat ducha nie je ten, kto sa uzatvára do vzduchotesnej bubliny pred často hrubou realitou každodenného života. Je to každý, kto k mysleniu pristupuje s remeselnou virtuozitou a zároveň ku každodennej rutine ako k umeniu.

Literárny kritik a historik Vladimír Petrík, prekladateľ z poľštiny a ruštiny Jozef Marušiak, literárny kritik a prekladateľ z nemčiny a francúzštiny Jozef Bžoch. Vo svojej oblasti boli pojmami, v širšej verejnosti bol určite najznámejší pán, ktorý do smutnej rady úmrtí priputoval z inej oblasti aj mladšej generácie: herec Marián Labuda. Samu ma prekvapil pocit prázdna, ktorý ma po tých správach ovládol, ako aj nástojčivá potreba pomenovať, prečo je to tak.

Keď som bola dieťa, mala som – teraz to už viem – privilégium poznať mnohé výrazné postavy slovenského či československého kultúrneho diania, generáciu narodenú zväčša v 20. rokoch minulého storočia. Môj kontakt s nimi bol bezprostredný. Napospol išlo o priateľov mojich starých rodičov a mnohí mi boli bližší ako detskí rovesníci.

Spoločenské problémy, ktoré na nich osobne doliehali, boli problémami vývoja celej našej spoločnosti 20. storočia. Boli prvými deťmi novej republiky, v duchu demokracie ktorej boli vychovávaní a ku ktorej lásku zdedili od svojich rodičov, ktorí za jej vznik bojovali. Boli generáciou, ktorej ideály rozhodujúco poznačila mladosť v období vojny, aj tou, ktorá na mnohé z oných ideálov v produktívnom veku trpko doplatila. Ale predovšetkým, bola to „stará škola“: formovala ich doba, keď sa stále ctilo klasické vzdelanie odporujúce zjednodušujúcim tendenciám neskoršie razeného fachidiotizmu. Intelektuálna generácia, ktorá vďaka tomu, že ešte verila v lepší svet, nemohla nikdy skĺznuť do apatického cynizmu, často vlastnému tým, ktorí podmienkam podliezajú, lebo uchovať si zápal je namáhavé.

Neboli to vždy ľudia prvoplánovo príjemní. Spomínam si na podpichovačné otázky, boli ako ostne bodliaka v jednej z kytíc na poslednej rozlúčke s Mariánom Labudom. Je mi ľúto, že sme sa neskôr neporozprávali – už by som bola vedela, že aj on bol z toho odchádzajúceho druhu ľudí, ktorí nezapárajú alebo neoponujú preto, aby ponížili. Druhého vyzývajú na myšlienkový „súboj“, je to však súboj rytiersky a je česť ho prijať.

Vedia, že spoločenská pravda nie je konštanta: vytvárame ju dokola tým, že sa jeden druhému pozeráme priamo do očí, aj keď nás často rozdeľuje predstava, ako k spoločnému ideálu dospieť. Chcela by som sa poďakovať všetkým z nich. Neviem, či v generáciách po nich ešte budú nejaké rytierske súboje.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#kultúra
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
24,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

34,99
Rozeta

Rozeta

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk